7. deň – Sobota – 27.7.2013
08:00 – Monza (IT)
Moje prebudenie do nového dňa asi o 7 hodine bolo celkom normálne a pohodové. Budíček s „prekvapením“ o nejakej 4-tej
mal Plevec, na okno auta mu totiž zaklopali domáci policajti. nešlo však o nič vážne, len bežná kontrola áut a ich „posádok,
ktoré boli celú noc na parkovisku, čo bol teda tiež náš „prípad“. S budením mňa sa ale „neobťažovali“. Po rannej hygiene
sme sa teda rozhodli pre „prechádzku“ mestským parkom a návštevu Autodromo Nazionale Monza. Okruh sme začali „spoznávať“ tribúnou niekde v miestach pri tiahlej zákrute za prvou „šikanou“ a pokračovali sme smerom späť ku cieľovej rovinke. Vyšli sme aj na hlavnú tribúnu oproti „boxom“ a tu nás trochu prekvapil ošarpaný červený boxový múr. V septembri sa tu totiž bude konať talianska Grand Prix F1 a počas nej si naň určite spomenieme, lebo bude určite už nanovo vymaľovaný, aby bol v plnej kráse a „hodný“ takej udalosti, akou sú preteky Formuly 1. Zbadali sme aj stupeň víťazov a podjazdom popod cieľovú rovinku a prechodom ponad dráhu, sme sa dostali do záverečnej časti okruhu, až pred zákrutu Parabollica. Odtiaľto sme zbadali aj miesto, kvôli ktorému sme išli až sem. Bola to časť starého pretekárskeho okruhu, ktorý mal tvar oválu s klopenými zákrutami na oboch jeho stranách. My sme sa vydali tam, kde klopená zákruta starého okruhu prechádza „poza“ Parabollicu a obe zákruty sa spoločne „napájajú“ na cieľovú rovinku, ktorá je ich spoločná. A opäť dierou v plote sme sa dostali bližšie a to až na betónový povrch legendárneho oválu. Samozrejme sme chceli „vybehnúť“ až na úplný vrch zákruty, no tá bola taká strmá, že sa to dalo len „štvornožky“. Zaujalo nás aj miesto pre traťového komisára, ktoré bolo na nejakom „stojane“ nad vrchom
zákruty. Tu stáť počas pretekov rýchlych „strojov“ v dávnejších dobách, keď bezpečnosť ešte bola neznámym pojmom,
musela byť naozaj odvaha ako „hrom“. Samozrejme už sa tu dlhé roky, či desaťročia nejazdí, no „dýchala“ tu z toho
neskutočná atmosféra a mali sme pocit akejsi „legendárnosti“.Vrátili sme sa cez park plný chodcov, bežcov a cyklistov
naspäť k našim autám. Cestou sme si všimli ešte kúpalisko uprostred parku, tam sme ale nešli, lebo sme chceli
pokračovať ďalej v ceste a zbytočne sa nezdržovať, osviežili sme sa preto iba vodou z kohútikov,
ktoré sú na viacerých miestach v parku. Voľne dostupné sú tam aj viaceré WC, keby „čosi“.
Moje prebudenie do nového dňa asi o 7 hodine bolo celkom normálne a pohodové. Budíček s „prekvapením“ o nejakej 4-tej
mal Plevec, na okno auta mu totiž zaklopali domáci policajti. nešlo však o nič vážne, len bežná kontrola áut a ich „posádok,
ktoré boli celú noc na parkovisku, čo bol teda tiež náš „prípad“. S budením mňa sa ale „neobťažovali“. Po rannej hygiene
sme sa teda rozhodli pre „prechádzku“ mestským parkom a návštevu Autodromo Nazionale Monza. Okruh sme začali „spoznávať“ tribúnou niekde v miestach pri tiahlej zákrute za prvou „šikanou“ a pokračovali sme smerom späť ku cieľovej rovinke. Vyšli sme aj na hlavnú tribúnu oproti „boxom“ a tu nás trochu prekvapil ošarpaný červený boxový múr. V septembri sa tu totiž bude konať talianska Grand Prix F1 a počas nej si naň určite spomenieme, lebo bude určite už nanovo vymaľovaný, aby bol v plnej kráse a „hodný“ takej udalosti, akou sú preteky Formuly 1. Zbadali sme aj stupeň víťazov a podjazdom popod cieľovú rovinku a prechodom ponad dráhu, sme sa dostali do záverečnej časti okruhu, až pred zákrutu Parabollica. Odtiaľto sme zbadali aj miesto, kvôli ktorému sme išli až sem. Bola to časť starého pretekárskeho okruhu, ktorý mal tvar oválu s klopenými zákrutami na oboch jeho stranách. My sme sa vydali tam, kde klopená zákruta starého okruhu prechádza „poza“ Parabollicu a obe zákruty sa spoločne „napájajú“ na cieľovú rovinku, ktorá je ich spoločná. A opäť dierou v plote sme sa dostali bližšie a to až na betónový povrch legendárneho oválu. Samozrejme sme chceli „vybehnúť“ až na úplný vrch zákruty, no tá bola taká strmá, že sa to dalo len „štvornožky“. Zaujalo nás aj miesto pre traťového komisára, ktoré bolo na nejakom „stojane“ nad vrchom
zákruty. Tu stáť počas pretekov rýchlych „strojov“ v dávnejších dobách, keď bezpečnosť ešte bola neznámym pojmom,
musela byť naozaj odvaha ako „hrom“. Samozrejme už sa tu dlhé roky, či desaťročia nejazdí, no „dýchala“ tu z toho
neskutočná atmosféra a mali sme pocit akejsi „legendárnosti“.Vrátili sme sa cez park plný chodcov, bežcov a cyklistov
naspäť k našim autám. Cestou sme si všimli ešte kúpalisko uprostred parku, tam sme ale nešli, lebo sme chceli
pokračovať ďalej v ceste a zbytočne sa nezdržovať, osviežili sme sa preto iba vodou z kohútikov,
ktoré sú na viacerých miestach v parku. Voľne dostupné sú tam aj viaceré WC, keby „čosi“.
15:45 – Stelvio (IT)
Naša spiatočná cesta pokračovala ďalej, okrem iného aj okolo jazera Lecco. A keďže bolo zase horúco, neváhali sme, zastavili
pri meste Galbiate a „hodili“ sa do vody. Po osviežení sme išli ďalej, dokonca aj cez niekoľko tunelov, len v jednom sme sa chvíľu zdržali kvôli poruche nejakého auta a zúženiu jazdných pruhov. Zastavili sme sa aj na nákup v nejakom „obchoďáku“ ktorý bol po ceste, doplnili zásoby jedla a pitia a pokračovali až do mesta Bormio, kde začínala trasa jedného z najlepších európskych horských priesmykov. Je ním Stelvio a nachádza sa na taliansko-švajčiarskych hraniciach. A my sme tu išli preto, aby sme ho zdolali. Dá sa však ísť aj iba talianskou stranou hore aj dole, švajčiarskej sme sa chceli „vyhnúť“ rovnako ako ich cestám, z dôvodu ušetrenia prípadných poplatkov. Vyrazili sme do „výšin“, no keďže sme si chceli jazdu kľukatou cestou aj užiť, musel som trochu spomaliť, aby som vytvoril dostatočný odstup od áut predo mnou, ktoré mi „zavadzali“ v ceste. Okrem úzkej cesty a zopár tunelov sme pozerali aj na okolie plné zasnežených skalnatých vrcholov a sem-tam bolo vidieť aj nejaký ten vodopád. Takže znova naozaj pekné alpské prostredie. Prvý krát sme sa zastavili pri nejakom horskom „bufete“ vedľa vodopádu, no až na druhej zastávke sme zistili aktuálnu výšku, ktorá bola 2177 metrov. Tu sme sa rozhodli zhliadnuť doteraz prejdenú „húsenicu“ a to bol teda naozaj „neskutočný“ pohľad, až sme neverili, že sme tadiaľ naozaj išli. Ja som to už ale začal silnejšie vnímať, pretože zase sa ozvalo „udýchané“ turbo môjho motora. Prešli sme rampou ktorá upozorňovala na hranice, cestou vľavo sa išlo do Švajčiarska a cesta vpravo pokračovala na vrchol talianskej strany kopca. Nám chýbalo už len niekoľko stoviek metrov do cieľa, no zastavili sme sa tam, kde aj všetci ostatní „návštevníci“ a to pri tabuli, ktorá označovala názov priesmyku a jeho nadmorskú výšku. Urobili sme „fotodokumentáciu“ a vyrazili na úplný vrchol kopca, ktorý bol našim cieľom. Tam nás už očakával sneh a nadmorská výška 2760 metrov. Samozrejme „letný“ sneh som chcel vyskúšať na vlastnej koži, ale keďže som nechcel riskovať nejaké omrzliny uprostred leta, dlho som sa na ňom zdržovať nemohol. Namiesto seba som teda dal chladiť fľašu „Citrusu“, no aj tá nám tam bola ako vodičom skôr na „parádu“, než na úžitok. Inak na vrchole kopca to celkom „žilo“, boli tam nielen stánky zo suvenírmi, ale hrala aj živá hudba v podobe nejakého „harmonikára“ a varilo sa a pieklo všeličo možné, takže to tam dosť dobre rozvoniavalo napríklad pečenými klobáskami, či mäsom. Bola tam veľmi „pohodová“ atmosféra. My sme sa ešte z vrchu „pokochali“ opačnou stranou kopca, ktorou sme mali ísť ďalej. A to je teda naozaj akoby pokrútená špageta „hodená“ do Álp. Takže sme si mohli užívať nielen cestu nahor, ale „paráda“ nás čakala aj na zostupe dolu. Kúpili sme si ešte suveníry v podobe nálepiek a vybrali sa smerom k autám na „odchod“. A zasa som započul blízko seba náš
rodný jazyk, takže sa mi nakoniec aj na Stelviu „podarilo“ privítať nejakých Slovákov. Dvaja páni a jedna dáma sa tiež „presúvali“ južnou Európu, no taký „extrém“ ako absolvujeme my nemali, ten náš bol aj pre nich „obdivuhodný“
a pochválili veľkosť a štýl nášho výletu. Rozlúčili sme sa a „rozbehli“ klesajúcou cestou plnou zákrut v „doprovode“
sanitky, ktorá jazdila „preventívne“ hore a dole celým priesmykom. My sme zjazd zvládli bez problémov
a našli si miesto pre „pauzu“, kde sme sa rozhodli nad zmenou „taktiky“ našej ďalšej cesty.
Naša spiatočná cesta pokračovala ďalej, okrem iného aj okolo jazera Lecco. A keďže bolo zase horúco, neváhali sme, zastavili
pri meste Galbiate a „hodili“ sa do vody. Po osviežení sme išli ďalej, dokonca aj cez niekoľko tunelov, len v jednom sme sa chvíľu zdržali kvôli poruche nejakého auta a zúženiu jazdných pruhov. Zastavili sme sa aj na nákup v nejakom „obchoďáku“ ktorý bol po ceste, doplnili zásoby jedla a pitia a pokračovali až do mesta Bormio, kde začínala trasa jedného z najlepších európskych horských priesmykov. Je ním Stelvio a nachádza sa na taliansko-švajčiarskych hraniciach. A my sme tu išli preto, aby sme ho zdolali. Dá sa však ísť aj iba talianskou stranou hore aj dole, švajčiarskej sme sa chceli „vyhnúť“ rovnako ako ich cestám, z dôvodu ušetrenia prípadných poplatkov. Vyrazili sme do „výšin“, no keďže sme si chceli jazdu kľukatou cestou aj užiť, musel som trochu spomaliť, aby som vytvoril dostatočný odstup od áut predo mnou, ktoré mi „zavadzali“ v ceste. Okrem úzkej cesty a zopár tunelov sme pozerali aj na okolie plné zasnežených skalnatých vrcholov a sem-tam bolo vidieť aj nejaký ten vodopád. Takže znova naozaj pekné alpské prostredie. Prvý krát sme sa zastavili pri nejakom horskom „bufete“ vedľa vodopádu, no až na druhej zastávke sme zistili aktuálnu výšku, ktorá bola 2177 metrov. Tu sme sa rozhodli zhliadnuť doteraz prejdenú „húsenicu“ a to bol teda naozaj „neskutočný“ pohľad, až sme neverili, že sme tadiaľ naozaj išli. Ja som to už ale začal silnejšie vnímať, pretože zase sa ozvalo „udýchané“ turbo môjho motora. Prešli sme rampou ktorá upozorňovala na hranice, cestou vľavo sa išlo do Švajčiarska a cesta vpravo pokračovala na vrchol talianskej strany kopca. Nám chýbalo už len niekoľko stoviek metrov do cieľa, no zastavili sme sa tam, kde aj všetci ostatní „návštevníci“ a to pri tabuli, ktorá označovala názov priesmyku a jeho nadmorskú výšku. Urobili sme „fotodokumentáciu“ a vyrazili na úplný vrchol kopca, ktorý bol našim cieľom. Tam nás už očakával sneh a nadmorská výška 2760 metrov. Samozrejme „letný“ sneh som chcel vyskúšať na vlastnej koži, ale keďže som nechcel riskovať nejaké omrzliny uprostred leta, dlho som sa na ňom zdržovať nemohol. Namiesto seba som teda dal chladiť fľašu „Citrusu“, no aj tá nám tam bola ako vodičom skôr na „parádu“, než na úžitok. Inak na vrchole kopca to celkom „žilo“, boli tam nielen stánky zo suvenírmi, ale hrala aj živá hudba v podobe nejakého „harmonikára“ a varilo sa a pieklo všeličo možné, takže to tam dosť dobre rozvoniavalo napríklad pečenými klobáskami, či mäsom. Bola tam veľmi „pohodová“ atmosféra. My sme sa ešte z vrchu „pokochali“ opačnou stranou kopca, ktorou sme mali ísť ďalej. A to je teda naozaj akoby pokrútená špageta „hodená“ do Álp. Takže sme si mohli užívať nielen cestu nahor, ale „paráda“ nás čakala aj na zostupe dolu. Kúpili sme si ešte suveníry v podobe nálepiek a vybrali sa smerom k autám na „odchod“. A zasa som započul blízko seba náš
rodný jazyk, takže sa mi nakoniec aj na Stelviu „podarilo“ privítať nejakých Slovákov. Dvaja páni a jedna dáma sa tiež „presúvali“ južnou Európu, no taký „extrém“ ako absolvujeme my nemali, ten náš bol aj pre nich „obdivuhodný“
a pochválili veľkosť a štýl nášho výletu. Rozlúčili sme sa a „rozbehli“ klesajúcou cestou plnou zákrut v „doprovode“
sanitky, ktorá jazdila „preventívne“ hore a dole celým priesmykom. My sme zjazd zvládli bez problémov
a našli si miesto pre „pauzu“, kde sme sa rozhodli nad zmenou „taktiky“ našej ďalšej cesty.
Rozhodli sme sa, že vynecháme na spiatočnej ceste jednu zastávku a to rakúsky priesmyk Großglockner. Ten sa dá totiž vzhľadom ku jeho relatívnej „blízkosti“ ku Slovensku navštíviť hocikedy inokedy a tak sme sa vydali smerom na Salzburg, aby sme tento deň zakončili na jazere Mondsee a ten zajtrajší aby nám „poslúžil“ na cestu domov. A tak sme začali „ukrajovať“ poslednú časť jazdy po talianskych cestách. Prekvapenie sme zažili v jednej dedinke, kde som na zúženej hlavnej ceste musel prudko zabrzdiť, až som si skoro narazil „držku“ o volant, pretože so musel sprava pustiť iných „účastníkov“ cestnej premávky, ktorými boli v tomto prípade kravy. Zaujímavé bolo aj to, že napriek tomu, že sme boli ešte stále na talianskom území, názvy miest, či dedín alebo hotelov či iných budov boli už v nemčine. Rakúske hranice teda už neboli ďaleko a náš prechod z jednej krajiny do druhej bol sprevádzaný slabším „spŕchnutím“. Takže to bola prvá voda, ktorá nás „obliala“ aj inak než z rieky, jazera, či mora. Na „benzínke“ kúsok za hranicami Plevec natankoval Punto, moja Alfa mala ešte dosť paliva a tak som si to odložil na neskôr. Keďže v Rakúsku sme už mohli znova ísť po diaľnici a tiež sme prešli aj „kúskom“ Nemecka, cesta bola celkom rýchla, ďalšiu zastávku sme mali až po nejakých 200 km v Salzburgu, kde som tankoval ja. To už bola tma, no k jazeru to bolo už naozaj len kúsok a tak sme tam po 22-hej konečne dorazili. Chvíľu sme pri ňom strávili a aj ho vyskúšali, voda bola príjemná, veď bola „vyhriata“ po celom horúcom dni. Parkovali sme v podstate len kúsok od brehu, takže ani na ranné kúpanie
sme to nemali ďaleko. „Zaľahli“ sme pred polnocou a zaspávali sme s myšlienkami na zajtrajší dojazd domov.
sme to nemali ďaleko. „Zaľahli“ sme pred polnocou a zaspávali sme s myšlienkami na zajtrajší dojazd domov.