6. deň – Piatok – 26.7.2013
08:00 - Molines En Queyras (FR)
Dohodnutý ranný budíček o 8-ej nám „zabezpečila“ Katka. Doviezli sme ju z do jej práce v hoteli L´Equipe a za to sme si „vyslúžili“ kanvicu s varenou vodou na naše raňajkové menu. Poďakovali sme a rozlúčili sa s ňou, pretože naše cesty a plány na tento deň boli „trochu“ odlišné. Raňajky sme si vychutnávali na lavičkách v neďalekom cykloparku, v obkolesení nádhernej alpskej prírody. Slnko „zalialo“ okolie a ja som zalial kávu. Ešte chvíľu sme posedeli a potom sme sa pobrali ďalej, smerom do „nížin“. Cesta sa tiahla popri peknej alpskej rieke s priezračnou vodou a ja som ju chcel samozrejme vyskúšať na „vlastnej koži“.Zbehol som teda do nej, ale keďže bola neskutočne „čerstvá“, zostal som v nej len po členky a aj to nie dlho, aby mi zostalo aspoň trochu nejakého „citu“ v nich, keďže bola poriadne studená. Rieka pokračovala ďalej, na jednom mieste sme dokoncavideli „rafťákov“ ako si na člne užívajú jej splav, až sa jej tok spomaľoval, pretože ústila do priehrady. Tam sme zastavili,
pretože sme zbadali neskutočne zaujémavú, skoro až „rozprávkovú“ farbu jej vody. Pri tom tichom pohľade na ňu, nám zrazu
bez akéhokoľvek varovania vopred, s obrovským „hukotom“ ponad hlavou preleteli dve stíhačky Mirage francúzskej armády.
S Plevcom sme sa len prekvapivo a nechápavo pozreli na seba, že čo to má „znamenať“. Ale vzápätí som si spomenul na slová Katkinho strýka, ktorý nám včera večer túto „skutočnosť“ hovoril. A skôr než som to Plevcovi stačil pripomenúť, stíhačky nás „ohučali“ znova, pri ich spiatočnom lete. Sadli sme do áut a pokračovali ďalej až do mesta Guillestre, aby sme natankovali palivo do áut. Na „benzínke“ sme opäť stretli niekoho, s kým sa dala „hodiť“ reč. Boli to dvaja českí motorkári, ktorí tiež
dávali „napiť“ svojim smädným strojom. Prezradili nám, že sú tiež na spiatočnej ceste ich výletu. Ich cieľom však bolo
africké Maroko, kam sa dostali z Portugalska trajektom cez Stredozemné more. Dĺžka ich celého výletu bola
asi 10 tisíc kilometrov a momentálne boli už 23. deň na ceste. Takže aj náš výlet bol v porovnaní
s tým ich, vlastne len takou „prechádzkou“. Takže „klobúk dole“ pred nimi.
Dohodnutý ranný budíček o 8-ej nám „zabezpečila“ Katka. Doviezli sme ju z do jej práce v hoteli L´Equipe a za to sme si „vyslúžili“ kanvicu s varenou vodou na naše raňajkové menu. Poďakovali sme a rozlúčili sa s ňou, pretože naše cesty a plány na tento deň boli „trochu“ odlišné. Raňajky sme si vychutnávali na lavičkách v neďalekom cykloparku, v obkolesení nádhernej alpskej prírody. Slnko „zalialo“ okolie a ja som zalial kávu. Ešte chvíľu sme posedeli a potom sme sa pobrali ďalej, smerom do „nížin“. Cesta sa tiahla popri peknej alpskej rieke s priezračnou vodou a ja som ju chcel samozrejme vyskúšať na „vlastnej koži“.Zbehol som teda do nej, ale keďže bola neskutočne „čerstvá“, zostal som v nej len po členky a aj to nie dlho, aby mi zostalo aspoň trochu nejakého „citu“ v nich, keďže bola poriadne studená. Rieka pokračovala ďalej, na jednom mieste sme dokoncavideli „rafťákov“ ako si na člne užívajú jej splav, až sa jej tok spomaľoval, pretože ústila do priehrady. Tam sme zastavili,
pretože sme zbadali neskutočne zaujémavú, skoro až „rozprávkovú“ farbu jej vody. Pri tom tichom pohľade na ňu, nám zrazu
bez akéhokoľvek varovania vopred, s obrovským „hukotom“ ponad hlavou preleteli dve stíhačky Mirage francúzskej armády.
S Plevcom sme sa len prekvapivo a nechápavo pozreli na seba, že čo to má „znamenať“. Ale vzápätí som si spomenul na slová Katkinho strýka, ktorý nám včera večer túto „skutočnosť“ hovoril. A skôr než som to Plevcovi stačil pripomenúť, stíhačky nás „ohučali“ znova, pri ich spiatočnom lete. Sadli sme do áut a pokračovali ďalej až do mesta Guillestre, aby sme natankovali palivo do áut. Na „benzínke“ sme opäť stretli niekoho, s kým sa dala „hodiť“ reč. Boli to dvaja českí motorkári, ktorí tiež
dávali „napiť“ svojim smädným strojom. Prezradili nám, že sú tiež na spiatočnej ceste ich výletu. Ich cieľom však bolo
africké Maroko, kam sa dostali z Portugalska trajektom cez Stredozemné more. Dĺžka ich celého výletu bola
asi 10 tisíc kilometrov a momentálne boli už 23. deň na ceste. Takže aj náš výlet bol v porovnaní
s tým ich, vlastne len takou „prechádzkou“. Takže „klobúk dole“ pred nimi.
14:00 – Torino (IT)
My sme pokračovali Francúzskom ďalej, aby sme sa cez hranice znova dostali do Talianska, kde sme mali naplánovanú zastávku v Turíne. Chceli sme sa dostať do historickej budovy automobilky FIAT, ktorá je známa svojou strechou, na ktorej je testovacia dráha pre autá. O tejto veci som vedel, no presnú adresu som nepoznal, takže sa nám „podarilo“ dostať iba k novšej administratívnej budove automobilky, ktorá ale bola niekde úplne inde. Ako druhý pokus o nájdenie cieľa som v navigácií skúsil zvoliť miesto továrne Mirafiori a tak sme sa tam vydali. Cestou som si všimol značku, na ktorej bola informácia, že v meste je aj nejaké múzeum áut, tak ma napadlo, že možno aj tam by sme mohli ísť, ak by sa podarilo. Dorazili sme však do Mirafiori, kde však bol iba „showroom“ nových áut a obchod zo suvenírmi. Samozrejme prešli sme si ho celý a „pokukali“, ale mal som v úmysle zistiť od „domácich“ presnú adresu hľadanej budovy a aj múzea, tak som sa na to spýtal recepčnej, ktorá bola „po ruke“. Na moje prekvapenie tá nevedela ani „ceknúť“ po anglicky, takže som sa nakoniec dal do reči s nejakým jej kolegom predajcom a ten nám pekne našťastie vysvetlil, napísal a ukázal, kde budova a aj múzeum sú a ako sa tam dostaneme. Oznámil nám dosť podstatnú informáciu, že budova už nie je „fiatovská“, ale je domovom obchodného centra s názvom Lignotto. Takže sme pekne poďakovali, rozlúčili sa a vyštartovali tam. Zaparkovali sme na parkovisku pred budovou a ja som sa zase snažil zistiť od niekoho, ako u nich veci „fungujú“, čo sa týka parkoviska a poplatku zaň. Oslovil som policajta, ale zase smola, anglicky nerozumel. Naopak mňa oslovila akási stará „babka“, ktorá sedela pri parkovacom automate a pôsobila, že sa snaží získať od ľudí nejaké „drobné“. Asi sa pýtala čo si želám, no samozrejme po taliansky som zase nerozumel ja. No tým ona neskončila a opýtala sa ma to ešte vo francúzštine, potom v nemčine a nakoniec v angličtine. A tým ma dostala, hanbil som sa však hlavne za toho policajta, ktorý tam stál vedľa a nerozumel nič. Babička mi teda poskytla „požadované“ informácie, ktoré okrem iného obsahovali aj poplatok v sume 1,50 € za každú 1 hodinu parkovania. Zobrali sme si z automatu parkovaciu kartu a išli teda do „obchoďáku“. Pôvodná, ale už historická budova FIAT-u teda dnes „slúži“ ako obchodné stredisko, napriek svojej veľkej rozlohe však zaberá len prízemie a prvé poschodie tejto obrovskej budovy, čo svedčí o jej ozajstnej veľkosti. Vstúpili sme do nej a hneď nám „udrela“ do očí výjazdová špirálová „rampa“, ktorá sa tiahla z prízemia až na strechu a v minulosti slúžila na „výbeh“ novo vyrobených áut v tomto závode, aby si hore na dráhe „odkrútili“ svoje prvé kilometre. Bola však prístupná takisto len do prvého poschodia. Nám to samozrejme nestačilo a hľadali sme nejaký východ, ktorým sa dá na strechu dostať. Prešli sme viackrát po celej dĺžke budovy z jedného konca na druhý a videli sme na vrchole strechy aj nejakú „rozhľadňu“ a aj výťahy, takže sme verili, že možnosť dostať sa hore existuje. Už sme to chceli vzdať, keď som zbadal nejakú galériu a cez ňu vedúcu chodbu k nejakému výťahu. Tak sme si povedali, že možno toto je ono a skúsili sme výťah privolať. On prišiel, my sme nastúpili, stlačili „štvorku“ a už sme sa viezli niekam smerom hore. Po vystúpení nás síce v nasledujúcej chodbe privítal starší taliansky „pánko“, ale poslal nás ku svojej anglicky hovoriacej kolegyni a tej sme „zvestovali“ našu túžbu vidieť strechu s dráhou a tiež mesto Turín z výšky. Odpoveď bola v štýle „no problem“ a že „nech sa páči“, takže sme cez presklené dvere vstúpili a bolo „vybavené“. Prešli sme sa po celej dĺžke strechy a dráhy a skúsili na vlastné nohy aj „šikmosť“ klopených zákrut na oboch koncoch budovy. „Pokochali“ sme sa ešte chvíľu pohľadom na Turín a po poďakovaní personálu, sme výťahom opustili toto miesto.
Vyskúšali sme ešte dole v cukrárni chutnú pravú taliansku krémovú zmrzlinu a rozlúčili sa s týmto starým
výrobným závodom smerom k múzeu áut, ktoré sme sa rozhodli neplánovane navštíviť.
My sme pokračovali Francúzskom ďalej, aby sme sa cez hranice znova dostali do Talianska, kde sme mali naplánovanú zastávku v Turíne. Chceli sme sa dostať do historickej budovy automobilky FIAT, ktorá je známa svojou strechou, na ktorej je testovacia dráha pre autá. O tejto veci som vedel, no presnú adresu som nepoznal, takže sa nám „podarilo“ dostať iba k novšej administratívnej budove automobilky, ktorá ale bola niekde úplne inde. Ako druhý pokus o nájdenie cieľa som v navigácií skúsil zvoliť miesto továrne Mirafiori a tak sme sa tam vydali. Cestou som si všimol značku, na ktorej bola informácia, že v meste je aj nejaké múzeum áut, tak ma napadlo, že možno aj tam by sme mohli ísť, ak by sa podarilo. Dorazili sme však do Mirafiori, kde však bol iba „showroom“ nových áut a obchod zo suvenírmi. Samozrejme prešli sme si ho celý a „pokukali“, ale mal som v úmysle zistiť od „domácich“ presnú adresu hľadanej budovy a aj múzea, tak som sa na to spýtal recepčnej, ktorá bola „po ruke“. Na moje prekvapenie tá nevedela ani „ceknúť“ po anglicky, takže som sa nakoniec dal do reči s nejakým jej kolegom predajcom a ten nám pekne našťastie vysvetlil, napísal a ukázal, kde budova a aj múzeum sú a ako sa tam dostaneme. Oznámil nám dosť podstatnú informáciu, že budova už nie je „fiatovská“, ale je domovom obchodného centra s názvom Lignotto. Takže sme pekne poďakovali, rozlúčili sa a vyštartovali tam. Zaparkovali sme na parkovisku pred budovou a ja som sa zase snažil zistiť od niekoho, ako u nich veci „fungujú“, čo sa týka parkoviska a poplatku zaň. Oslovil som policajta, ale zase smola, anglicky nerozumel. Naopak mňa oslovila akási stará „babka“, ktorá sedela pri parkovacom automate a pôsobila, že sa snaží získať od ľudí nejaké „drobné“. Asi sa pýtala čo si želám, no samozrejme po taliansky som zase nerozumel ja. No tým ona neskončila a opýtala sa ma to ešte vo francúzštine, potom v nemčine a nakoniec v angličtine. A tým ma dostala, hanbil som sa však hlavne za toho policajta, ktorý tam stál vedľa a nerozumel nič. Babička mi teda poskytla „požadované“ informácie, ktoré okrem iného obsahovali aj poplatok v sume 1,50 € za každú 1 hodinu parkovania. Zobrali sme si z automatu parkovaciu kartu a išli teda do „obchoďáku“. Pôvodná, ale už historická budova FIAT-u teda dnes „slúži“ ako obchodné stredisko, napriek svojej veľkej rozlohe však zaberá len prízemie a prvé poschodie tejto obrovskej budovy, čo svedčí o jej ozajstnej veľkosti. Vstúpili sme do nej a hneď nám „udrela“ do očí výjazdová špirálová „rampa“, ktorá sa tiahla z prízemia až na strechu a v minulosti slúžila na „výbeh“ novo vyrobených áut v tomto závode, aby si hore na dráhe „odkrútili“ svoje prvé kilometre. Bola však prístupná takisto len do prvého poschodia. Nám to samozrejme nestačilo a hľadali sme nejaký východ, ktorým sa dá na strechu dostať. Prešli sme viackrát po celej dĺžke budovy z jedného konca na druhý a videli sme na vrchole strechy aj nejakú „rozhľadňu“ a aj výťahy, takže sme verili, že možnosť dostať sa hore existuje. Už sme to chceli vzdať, keď som zbadal nejakú galériu a cez ňu vedúcu chodbu k nejakému výťahu. Tak sme si povedali, že možno toto je ono a skúsili sme výťah privolať. On prišiel, my sme nastúpili, stlačili „štvorku“ a už sme sa viezli niekam smerom hore. Po vystúpení nás síce v nasledujúcej chodbe privítal starší taliansky „pánko“, ale poslal nás ku svojej anglicky hovoriacej kolegyni a tej sme „zvestovali“ našu túžbu vidieť strechu s dráhou a tiež mesto Turín z výšky. Odpoveď bola v štýle „no problem“ a že „nech sa páči“, takže sme cez presklené dvere vstúpili a bolo „vybavené“. Prešli sme sa po celej dĺžke strechy a dráhy a skúsili na vlastné nohy aj „šikmosť“ klopených zákrut na oboch koncoch budovy. „Pokochali“ sme sa ešte chvíľu pohľadom na Turín a po poďakovaní personálu, sme výťahom opustili toto miesto.
Vyskúšali sme ešte dole v cukrárni chutnú pravú taliansku krémovú zmrzlinu a rozlúčili sa s týmto starým
výrobným závodom smerom k múzeu áut, ktoré sme sa rozhodli neplánovane navštíviť.
Zaparkovali sme na bezplatnom parkovisku pred budovou s názvom Museo Nazionale Dell´ Automobile. Názov možno niečo naznačoval, ale to, čo to v skutočnosti bolo, sme zistili až po vstupe a zaplatení 8€ vstupného. Múzeum bolo plné neskutočných vecí. Začalo prehliadkou starodávnych a historických automobilov a techniky, pokračovalo legendárnymi modelmi, prešlo súčasnosťou k budúcnosti a ukázalo napríklad aj výrobnú linku, ktorú sme prešli „vláčikom“. Zaujímavé boli aj „kreácie“, ktoré boli vytvorenéz niektorých áut, alebo ich častí, ako napríklad sporák z Fiatu Panda, umývačka z Cinquecenta, či chladnička z Dobla. Tiež tu boli aj jednotlivé miestnosti ako spálňa, kúpeľňa či obývačka a ich vybavenie tvorené zo všelijakých dielov a komponentov rôznych áut. Celé to bolo ešte pre väčšiu „parádu“ spestrené rôznymi interaktívnymi videami, či prezentáciami, čo bolo tiež dosť dobré. Mne sa asi najviac páčila časť, ktorá bola venovaná pretekárskym automobilom a hlavne monopostom Formuly 1. Bola stvárnená do podoby cieľovej rovinky, na ktorej stáli jednotlivé „stroje“ zoradené postupne od starších čias až po tie novšie. Oproti nim boli akoby „boxy“, v ktorých tiež boli slávnejšie „kusy“ pretekárskej histórie doplnené fotografiami jazdcov svojej doby. Svoje miesto v múzeu mali aj slávni automobiloví dizajnéri, spolu so svojimi „dielami“ a zakončené bolo vystavenými štúdiami väčšinou športových áut z posledných rokov automobilovej súčasnosti až po najnovší koncept z nedávneho ženevského autosalónu 2013, ktorým bolo „terénne kupé“ Giugiaro Parcour. Poslednou zastávkou múzea je už len priľahlý obchod zo suvenírmi. V múzeu sme strávili asi 2 hodiny a myslím, že by sa tam dalo byť aj dlhšie, pretože je neskutočne úžasné a je na čo pozerať. Bol som rád, že sme sem prišli, aj keď vlastne síce náhodou, no vidieť niečo tak úžasného bolo jednoducho super. A mal by sa tu zastaviť každý automobilový fanúšik, ktorý Turínom čo i len prechádza.
Spokojní sme nasadli do áut a „nabrali“ smer Monza. Dorazili sme tam okolo 22-ej a snažili si nájsť miesto na dnešné prespanie
a zajtrajšiu prehliadku slávneho okruhu Formuly 1. A keďže okruh je vlastne uprostred veľkého mestského parku a ten je v nočných hodinách zatvorený, museli sme aj tak niekde počkať do 8-ej rána, kým ho otvoria. Zaparkovali sme na voľnom parkovisku z opačnej strany okruhu a tam sa rozhodli prespať. „Tichosť“ neskorého večera prerušilo len „zvučne“ prechádzajúce biele Lamborghini Aventador Roadster. Aj keď sa možnomohlo zdať, že tu na „domovskom“ okruhu fanúšikov Ferrari bude „vypískané“, mladí domáci obyvatelia postávajúci pri neďalekom bare práveže vodiča gestami
a hlasmi „povzbudilo“ k pridaniu plynu a teda s ním súvisiaceho „spevu“ talianskeho dvanásťvalca.
Ten tak urobil a oni sa mu „poďakovali“ potleskom. U nás by takéto niečo „nehrozilo“, my by sme len „frfľali“
a závideli takému „machrovi“, ktorý sa po meste iba predvádza. Nuž, Taliani sú iná mentalita, oni sú
na svoje hodnoty hrdí a náležite to prežívajú aj v prípade, že ide okolo nich nejaká „konkurencia“.
Po tejto domácej „kultúrnej vložke“ sme sa už len uložili na spánok a čakali na ďalší nový deň.
Spokojní sme nasadli do áut a „nabrali“ smer Monza. Dorazili sme tam okolo 22-ej a snažili si nájsť miesto na dnešné prespanie
a zajtrajšiu prehliadku slávneho okruhu Formuly 1. A keďže okruh je vlastne uprostred veľkého mestského parku a ten je v nočných hodinách zatvorený, museli sme aj tak niekde počkať do 8-ej rána, kým ho otvoria. Zaparkovali sme na voľnom parkovisku z opačnej strany okruhu a tam sa rozhodli prespať. „Tichosť“ neskorého večera prerušilo len „zvučne“ prechádzajúce biele Lamborghini Aventador Roadster. Aj keď sa možnomohlo zdať, že tu na „domovskom“ okruhu fanúšikov Ferrari bude „vypískané“, mladí domáci obyvatelia postávajúci pri neďalekom bare práveže vodiča gestami
a hlasmi „povzbudilo“ k pridaniu plynu a teda s ním súvisiaceho „spevu“ talianskeho dvanásťvalca.
Ten tak urobil a oni sa mu „poďakovali“ potleskom. U nás by takéto niečo „nehrozilo“, my by sme len „frfľali“
a závideli takému „machrovi“, ktorý sa po meste iba predvádza. Nuž, Taliani sú iná mentalita, oni sú
na svoje hodnoty hrdí a náležite to prežívajú aj v prípade, že ide okolo nich nejaká „konkurencia“.
Po tejto domácej „kultúrnej vložke“ sme sa už len uložili na spánok a čakali na ďalší nový deň.