2. deň – Pondelok – 22.7.2013
06:30 - Reifnitz (AT)
Vstali sme okolo šiestej a v kľude sa naraňajkovali tu v "domove" fanúšikov automobilového koncernu Volkswagen. Mestečko Reifnitz totiž každoročne "hostí" ich zraz pod názvom GTI Worthersee Tour. Nám to tu pripomínal neprehliadnuteľný pamätník, ktorým bol "kamenný" Golf druhej generácie. Prešli sme sa blízkym mólom pri vedľajšom hoteli, poobzerali si ešte okolie a na záver sme sa vykúpali v čistej vode jazera. Voda bola príjemná, počas noci neochladla nijako výrazne, takže "pohodička".Po tejto rannej hygiene sme vyrazili ďalej, smerom na rakúsko-talianske hranice. Rozhodli sme sa ale, že zídeme z diaľnice do Villachu, aby sme sa vyhli „tunelovému“ poplatku za ňu a tak sme pokračovali po „okreskách“. Dorazili sme do Arnoldsteinu, kde sme si v obchode kúpili niečo jesť a podarilo sa nám aj uvariť si kávu vďaka blízkej elektrickej zásuvke
pre našu kanvicu s vodou. Priľahlá autobusová zastávka nám v tom momente poslúžila ako kuchynka.
Zjedli sme raňajky, vypili kávu a vyrazili preč.
Vstali sme okolo šiestej a v kľude sa naraňajkovali tu v "domove" fanúšikov automobilového koncernu Volkswagen. Mestečko Reifnitz totiž každoročne "hostí" ich zraz pod názvom GTI Worthersee Tour. Nám to tu pripomínal neprehliadnuteľný pamätník, ktorým bol "kamenný" Golf druhej generácie. Prešli sme sa blízkym mólom pri vedľajšom hoteli, poobzerali si ešte okolie a na záver sme sa vykúpali v čistej vode jazera. Voda bola príjemná, počas noci neochladla nijako výrazne, takže "pohodička".Po tejto rannej hygiene sme vyrazili ďalej, smerom na rakúsko-talianske hranice. Rozhodli sme sa ale, že zídeme z diaľnice do Villachu, aby sme sa vyhli „tunelovému“ poplatku za ňu a tak sme pokračovali po „okreskách“. Dorazili sme do Arnoldsteinu, kde sme si v obchode kúpili niečo jesť a podarilo sa nám aj uvariť si kávu vďaka blízkej elektrickej zásuvke
pre našu kanvicu s vodou. Priľahlá autobusová zastávka nám v tom momente poslúžila ako kuchynka.
Zjedli sme raňajky, vypili kávu a vyrazili preč.
10:00 – Carnia (IT)
Pokračovali sme ďalej prejazdom cez hranice a s úmyslom ušetriť,sme sa odteraz rozhodli vynechať talianske platené cesty
a diaľnice. Takže sme išli znova po „okreskách“ a následná jazda a „kochanie sa“ krajinou a okolím bola prerušená neplánovanou zástavkou. Rozhodli sme sa totiž obzrieť si zblízka priezračnú rieku Fella ktorá tečie popri ceste a jej brehy lemujú biele kamene. Táto kombinácia spolu tvorí pekné prostredie a tak sme neodolalia „hodili“ sa do parádnej a čerstvej alpskej vody. Ako suveníry z tohto miesta sme si zobrali pár zaujímavých kameňov a biely piesok a pokračovali sme ďalej. Začali sme si všímať okrem iného aj štýl jazdy talianskych vodičov, ktorí jazdili všelijako inak,len nie predpisovo. Buď išli tak o 20 km/h pomalšie alebo rýchlejšie a ich štýl predbiehania do protismeru, alebo vopchania sa medzi ostatné autá pri vchádzaní na hlavnú cestu, či zaujímavé prejazdy ich dvojitými, či trojitými kruhovými objazdmiboli priam adrenalínovými zážitkami. Len sme krútili hlavami, ako šialene jazdiaa čakali sme, kedy to niekomu z nich „nevydá“a spôsobí nehodu. A keď som ja mal pred sebou dve autá idúce 70 na 90-kovom úseku, rozhodol som sa ich predbehnúťna prehľadnej a dlhej rovinke. Ako som tak urobil, z prvého auta mi jeho šofér signalizoval rukou,aby som spomalil. Tak ma napadlo, že asi niekde tam „merajú“ policajti, tak som sa pred neho zaradil predpisovou rýchlosťou a blikol som mu smerovkamiako poďakovanie, že ma upozornil. Predbiehať sa rozhodol aj Plevec, takže sme sa posunuli obaja o niečo dopredu. Na rovinke za nasledujúcou zákrutou som ho však už zrazu nevidel v spätnom zrkadle, takže som to otočil a išiel som naspäť zistiť, čo sas ním stalo. Našťastie nič vážne,
iba ho zastavili a skontrolovali policajti, ktorí išli na starom civilnom Fiate Marea, ktorý sme obehli a jeho šofér mi z neho kýval. Plevec si totiž „nevšimol“, že ich predbiehal cez plnú čiaru, takže mu to chceli pripomenúť.Všetko ale našťastie dopadlo
pre našu stranu dobre, rozlúčili sme sa len s upozornením a podaním rúk, takže pohoda.
Pokračovali sme ďalej prejazdom cez hranice a s úmyslom ušetriť,sme sa odteraz rozhodli vynechať talianske platené cesty
a diaľnice. Takže sme išli znova po „okreskách“ a následná jazda a „kochanie sa“ krajinou a okolím bola prerušená neplánovanou zástavkou. Rozhodli sme sa totiž obzrieť si zblízka priezračnú rieku Fella ktorá tečie popri ceste a jej brehy lemujú biele kamene. Táto kombinácia spolu tvorí pekné prostredie a tak sme neodolalia „hodili“ sa do parádnej a čerstvej alpskej vody. Ako suveníry z tohto miesta sme si zobrali pár zaujímavých kameňov a biely piesok a pokračovali sme ďalej. Začali sme si všímať okrem iného aj štýl jazdy talianskych vodičov, ktorí jazdili všelijako inak,len nie predpisovo. Buď išli tak o 20 km/h pomalšie alebo rýchlejšie a ich štýl predbiehania do protismeru, alebo vopchania sa medzi ostatné autá pri vchádzaní na hlavnú cestu, či zaujímavé prejazdy ich dvojitými, či trojitými kruhovými objazdmiboli priam adrenalínovými zážitkami. Len sme krútili hlavami, ako šialene jazdiaa čakali sme, kedy to niekomu z nich „nevydá“a spôsobí nehodu. A keď som ja mal pred sebou dve autá idúce 70 na 90-kovom úseku, rozhodol som sa ich predbehnúťna prehľadnej a dlhej rovinke. Ako som tak urobil, z prvého auta mi jeho šofér signalizoval rukou,aby som spomalil. Tak ma napadlo, že asi niekde tam „merajú“ policajti, tak som sa pred neho zaradil predpisovou rýchlosťou a blikol som mu smerovkamiako poďakovanie, že ma upozornil. Predbiehať sa rozhodol aj Plevec, takže sme sa posunuli obaja o niečo dopredu. Na rovinke za nasledujúcou zákrutou som ho však už zrazu nevidel v spätnom zrkadle, takže som to otočil a išiel som naspäť zistiť, čo sas ním stalo. Našťastie nič vážne,
iba ho zastavili a skontrolovali policajti, ktorí išli na starom civilnom Fiate Marea, ktorý sme obehli a jeho šofér mi z neho kýval. Plevec si totiž „nevšimol“, že ich predbiehal cez plnú čiaru, takže mu to chceli pripomenúť.Všetko ale našťastie dopadlo
pre našu stranu dobre, rozlúčili sme sa len s upozornením a podaním rúk, takže pohoda.
13.00 – Lignano Sabbiadoro (IT)
Jadranské more a piesková pláž v horúcom dni znamenali dlhšie zdržanie sa na tomto mieste, pretože tam fakt bobo super. Podarilo sa nám zaparkovať blízko k pláži, parkovací automat „pýtal“ 1 € za každú začatú hodinu. Prebehli sme horúcim pieskom a hodili sa do mora. Poriadne slaná morská voda dala zabrať našim chuťovým bunkám, ale nevadí, výhodou zas bolo, že nejakých 50 metrov od brehu pláže sa ešte stále dá byť aj po pás vo vode, dno sa znižuje pomaly. Celá pláž má dĺžku snáď aj 10 km, takže miesta je tam dosť pre všetkých. Mne sa tam celkom páčilo, takže ak ísť niekam len tak k moru na dovolenku, radšej by som zvolil nejakú z pieskový pláží v Taliansku, než kamennú v Chorvátsku. Popozerali sme aj okolie pláže, kúpili nejaký ten suvenír a boli sme vyskúšať aj pravú taliansku pizzu v neďalekej reštaurácií. Pizza bola super, presne podľa našich predstáv, takže sme si pochutnali a zapili to dobrým čapovaným talianskym radlerom. Posilnení sme
pokračovali ďalej, aj keď mne sa práve začalatak trochu „krížová cesta“, pretože mi zrazu prestal
fungovať ventilátor vetrania v interiéri auta, takže som zostal bez predného prísunu vzduchu.
No veru nič príjemné v takých horúčavách, takže som dostával dosť „zabrať“ v tomto smere.
Jadranské more a piesková pláž v horúcom dni znamenali dlhšie zdržanie sa na tomto mieste, pretože tam fakt bobo super. Podarilo sa nám zaparkovať blízko k pláži, parkovací automat „pýtal“ 1 € za každú začatú hodinu. Prebehli sme horúcim pieskom a hodili sa do mora. Poriadne slaná morská voda dala zabrať našim chuťovým bunkám, ale nevadí, výhodou zas bolo, že nejakých 50 metrov od brehu pláže sa ešte stále dá byť aj po pás vo vode, dno sa znižuje pomaly. Celá pláž má dĺžku snáď aj 10 km, takže miesta je tam dosť pre všetkých. Mne sa tam celkom páčilo, takže ak ísť niekam len tak k moru na dovolenku, radšej by som zvolil nejakú z pieskový pláží v Taliansku, než kamennú v Chorvátsku. Popozerali sme aj okolie pláže, kúpili nejaký ten suvenír a boli sme vyskúšať aj pravú taliansku pizzu v neďalekej reštaurácií. Pizza bola super, presne podľa našich predstáv, takže sme si pochutnali a zapili to dobrým čapovaným talianskym radlerom. Posilnení sme
pokračovali ďalej, aj keď mne sa práve začalatak trochu „krížová cesta“, pretože mi zrazu prestal
fungovať ventilátor vetrania v interiéri auta, takže som zostal bez predného prísunu vzduchu.
No veru nič príjemné v takých horúčavách, takže som dostával dosť „zabrať“ v tomto smere.
19.00 – Venezia (IT)
Do Benátok sme dorazili podvečer, autá sme odparkovali a zaplatili parkovné, ktoré sa tam dáva maximálne na 1 hodinu za 2 €,
na ďalšiu hodinu treba prísť k automatu a zaplatiť samostatne. Povedali sme si že „za hoďku to zmákneme“ prejsť až na Námestie San Marco a späť, takže pohoda. Zobral som zo sebou navigáciu, aby nás tam doviedla, ale veľmi sa jej to nedarilo, takže sme začali behať benátskymi uličkami takmer nevedno kam, pretože značenie ulíc bolo veľmi slabé, žiadne smerovky k nejakému väčšiemu miestu a „dopravné“ mapky pre loďky nám toho tiež veľmi nepovedali. Tak sme teda kráčali niekam ďalej, až sme prišli do miesta kde je bazilika Santa Maria della Salute a odtiaľ sme videli na druhom brehu námestie, kam sme sa chceli dostať. Ja som už v Benátkach raz bol na celý deň, takže ma to nemrzelo, že sme sa nedostali na to miesto, kde sme pôvodne chceli a tak sme spraviliaspoň pár jeho fotiek. A keďže sa nám krátil čas na parkovanie, v obave o prepadnutie parkovacích lístkov a odťahu áut, sme sa vybrali naspäť na parkovisko. Lenže kadiaľ? Bez mapy je to v Benátkach čistý risk a náhoda. Zapli sme „navigačku“ v režime Chodec a tá sa snažila nás odtiaľ dostať, ale aj pre ňu to bolo dosť náročné, pretože signál GPS sa v úzkych tmavých uličkách rýchlo strácal. Ale ako sa dalo, tak sme išli a zdalo sa, že celkom dobre. No nakoniec sa jej vybila batéria a my sme už mohli ísť ďalej tak akurát „po pamäti“. A keďže už sa stmievalo, nič príjemného nás asi nečakalo. Prebehli sme cez ďalšiu uličku na miesto s mostom, ktoré nám bolo akosi známe z príchodu a odtiaľ sme zbadali východ von a na parkovisko, takže sme boli zachránení. Takže čo sa týka návštevy Benátok odporúčam skúseného sprievodcu, alebo aspoň poriadnu mapu, inak je to dosť náročné a dá sa tam ľahko „poblúdiť“. Cestou z Benátok sme sa ešte zastavili v prístavnom mieste Porto Garibaldi, kde bolo samozrejme plno lodí, ľudí a večerný život fungoval naplno. Nezdržali sme sa dlho, len čo sme sa prešli kúsok po pobreží a osprchovali sa po celom dni v sprchách na pláži. Keď sme odchádzali, ľudia z podnikov a prístavu však už končili deň rovnako, ako aj podniky samotné, takže chvíľu po polnoci už bolo všade takmer prázdno. Asi o pol druhej sme dorazili do Imolya zakončili deň spánkom na parkovisku vedľa pretekárskeho okruhu Enza a Dina Ferrariho.
Do Benátok sme dorazili podvečer, autá sme odparkovali a zaplatili parkovné, ktoré sa tam dáva maximálne na 1 hodinu za 2 €,
na ďalšiu hodinu treba prísť k automatu a zaplatiť samostatne. Povedali sme si že „za hoďku to zmákneme“ prejsť až na Námestie San Marco a späť, takže pohoda. Zobral som zo sebou navigáciu, aby nás tam doviedla, ale veľmi sa jej to nedarilo, takže sme začali behať benátskymi uličkami takmer nevedno kam, pretože značenie ulíc bolo veľmi slabé, žiadne smerovky k nejakému väčšiemu miestu a „dopravné“ mapky pre loďky nám toho tiež veľmi nepovedali. Tak sme teda kráčali niekam ďalej, až sme prišli do miesta kde je bazilika Santa Maria della Salute a odtiaľ sme videli na druhom brehu námestie, kam sme sa chceli dostať. Ja som už v Benátkach raz bol na celý deň, takže ma to nemrzelo, že sme sa nedostali na to miesto, kde sme pôvodne chceli a tak sme spraviliaspoň pár jeho fotiek. A keďže sa nám krátil čas na parkovanie, v obave o prepadnutie parkovacích lístkov a odťahu áut, sme sa vybrali naspäť na parkovisko. Lenže kadiaľ? Bez mapy je to v Benátkach čistý risk a náhoda. Zapli sme „navigačku“ v režime Chodec a tá sa snažila nás odtiaľ dostať, ale aj pre ňu to bolo dosť náročné, pretože signál GPS sa v úzkych tmavých uličkách rýchlo strácal. Ale ako sa dalo, tak sme išli a zdalo sa, že celkom dobre. No nakoniec sa jej vybila batéria a my sme už mohli ísť ďalej tak akurát „po pamäti“. A keďže už sa stmievalo, nič príjemného nás asi nečakalo. Prebehli sme cez ďalšiu uličku na miesto s mostom, ktoré nám bolo akosi známe z príchodu a odtiaľ sme zbadali východ von a na parkovisko, takže sme boli zachránení. Takže čo sa týka návštevy Benátok odporúčam skúseného sprievodcu, alebo aspoň poriadnu mapu, inak je to dosť náročné a dá sa tam ľahko „poblúdiť“. Cestou z Benátok sme sa ešte zastavili v prístavnom mieste Porto Garibaldi, kde bolo samozrejme plno lodí, ľudí a večerný život fungoval naplno. Nezdržali sme sa dlho, len čo sme sa prešli kúsok po pobreží a osprchovali sa po celom dni v sprchách na pláži. Keď sme odchádzali, ľudia z podnikov a prístavu však už končili deň rovnako, ako aj podniky samotné, takže chvíľu po polnoci už bolo všade takmer prázdno. Asi o pol druhej sme dorazili do Imolya zakončili deň spánkom na parkovisku vedľa pretekárskeho okruhu Enza a Dina Ferrariho.