4. deň – Streda – 24.7.2013
08:30 – Monterosso Al Mare (IT)
Zobudili sme sa o 8-ej a obloha bola zatiahnutá mrakmi, takže sme sa dokonca obávali, že by mohlo pršať a z „plážovania“
nič nebude. Po raňajkách sme „zbehli“ mojim autom dolu z kopca a zaparkovali v parkovacom dome, pretože popri ceste
nebolo voľné miesto. Parkovné stálo 1€ na hodinu a nemuseli sme riešiť vyhriate auto na slnku, keďže to bolo pod strechou,
takže fajn. V uličkách mestečka sa už všetko zobúdzalo a pripravovalo na denný režim. My sme prešli na „kamienkovú“ pláž
s úmyslom kúpať sa, aj keď počasie ešte nebolo ideálne, lebo slnko sa stále schovávalo za mrakmi nad kopcami. Nevadí,
skočili sme do priezračnej slanej vody a zaplávali si. Po pol hodine slnko „vyliezlo“ a toto miesto s prístavom a obklopené
kopcami a skalami vyzeralo ešte krajšie. Zdržali sme sa asi ešte hodinu a pol a po nákupe suvenírov sme si obzreli aj okolie,
ktoré spolu s ďalšími štyrmi priľahlými miestami, lesmi a kopcami tvorí národný park Cinque Terre. Na odchod preč
sme sa vydali rovnakou trasou plnou tých kľukatých ciest, po ktorých sme išli autami večer. Dorazili sme až na vrchol,
kde sme uvideli tabuľu, že sme vlastne prešli priesmykom až do výšky vyše 600 metrov nad morom. Cestou dolu
sme išli nakoniec oveľa pomalšie a opatrnejšie, až sme nechápali, ako sme tam mohli včera večer tak „letieť“.
Zobudili sme sa o 8-ej a obloha bola zatiahnutá mrakmi, takže sme sa dokonca obávali, že by mohlo pršať a z „plážovania“
nič nebude. Po raňajkách sme „zbehli“ mojim autom dolu z kopca a zaparkovali v parkovacom dome, pretože popri ceste
nebolo voľné miesto. Parkovné stálo 1€ na hodinu a nemuseli sme riešiť vyhriate auto na slnku, keďže to bolo pod strechou,
takže fajn. V uličkách mestečka sa už všetko zobúdzalo a pripravovalo na denný režim. My sme prešli na „kamienkovú“ pláž
s úmyslom kúpať sa, aj keď počasie ešte nebolo ideálne, lebo slnko sa stále schovávalo za mrakmi nad kopcami. Nevadí,
skočili sme do priezračnej slanej vody a zaplávali si. Po pol hodine slnko „vyliezlo“ a toto miesto s prístavom a obklopené
kopcami a skalami vyzeralo ešte krajšie. Zdržali sme sa asi ešte hodinu a pol a po nákupe suvenírov sme si obzreli aj okolie,
ktoré spolu s ďalšími štyrmi priľahlými miestami, lesmi a kopcami tvorí národný park Cinque Terre. Na odchod preč
sme sa vydali rovnakou trasou plnou tých kľukatých ciest, po ktorých sme išli autami večer. Dorazili sme až na vrchol,
kde sme uvideli tabuľu, že sme vlastne prešli priesmykom až do výšky vyše 600 metrov nad morom. Cestou dolu
sme išli nakoniec oveľa pomalšie a opatrnejšie, až sme nechápali, ako sme tam mohli včera večer tak „letieť“.
14:15 – Rapallo (IT)
Naša jazda ďalej pokračovala pobrežím Stredozemného mora, kde bolo tak pekne, že sa tam dalo stáť takmer každú chvíľu
a každý kilometer a bolo na čo pozerať. Aj sme nakoniec zastavili a zaparkovali v meste Rapallo, ale ani nie tak kvôli pozeraniu,
ale kvôli mojej takmer dehydratácii a úpalu z cestovania v aute bez prísunu vzduchu. Zbehol som na blízku pláž pod sprchu
a osviežil sa. A keďže sme si povedali, že by sme mohli niečo zjesť, tak sme „skočili“ do neďalekej reštaurácie na pizzu.
Ak som predchádzajúcu pizzu pri Jadranskom mori chválil, tak tu nebola teda dobrá a už tam na ňu viac nepôjdem. Zapili sme ju nealko pivom a pobrali sa preč. Zaplatili sme parkovné za 1,50 € za hodinu a pokračovali cestou na mesto Janov. Ním sme prešli kupodivu bez ujmy na zdraví, či majetku, pretože ak sme sa doteraz čudovali talianskym šoférom kvôli ich štýlu jazdy,
tak tu to bolo fakt extrémne. Obzvlášť to, čo „dokazovali“ motorkári a hlavne „skútristi“, bolo vždy len tak-tak, že bez nehody.
Aj keď jednu nehodu skútra a auta sme videli, ale nebolo to snáď nič vážne, asi to tam majú aj tak na dennom poriadku.
V tomto meste by som teda asi naozaj nechcel robiť autoškolu. Zázrakom sme teda prešli „v pohode“ Janovom
a pokračovali ďalej. Cestou sme sa ešte zastavili urobiť nákup potravín v supermarkete v meste Arenzano, aby bolo čo jesť
a piť. Čo sa týka porovnania cien tovarov, tu sa nakupuje o niečo drahšie než u nás. Počas tohto horúceho dňa sa však ku nám doniesla aj jedna príjemná a „osviežujúca“ správa. Rakúsky okruh Red Bull Ring, ktorý sme navštívili v nedeľu, bude v roku 2014 znova „hostiť“ Grand Prix Formuly 1. Takže samozrejme hneď mi „nabehla“ myšlienka, že si to nechcem nechať ujsť
a ten budúci rok tam pôjdem. Naša cesta síce tak bola v ešte „vylepšenejšej“ nálade, no celkovo bol tento deň asi
tým najdlhším, čo sa týkalo „pobytu“ za volantom. Plevec sa v cabriu zo zatiahnutou strechou celý čas „klímoval“,
takže bol na tom dobre, no mne dalo to teplo dosť zabrať a bol som z neho poriadne unavený, z cesty samotnej
ani nie. Večer sme sa zastavili natankovať v San Reme a potom sme dorazili až na taliansko-francúzske hranice.
Naša jazda ďalej pokračovala pobrežím Stredozemného mora, kde bolo tak pekne, že sa tam dalo stáť takmer každú chvíľu
a každý kilometer a bolo na čo pozerať. Aj sme nakoniec zastavili a zaparkovali v meste Rapallo, ale ani nie tak kvôli pozeraniu,
ale kvôli mojej takmer dehydratácii a úpalu z cestovania v aute bez prísunu vzduchu. Zbehol som na blízku pláž pod sprchu
a osviežil sa. A keďže sme si povedali, že by sme mohli niečo zjesť, tak sme „skočili“ do neďalekej reštaurácie na pizzu.
Ak som predchádzajúcu pizzu pri Jadranskom mori chválil, tak tu nebola teda dobrá a už tam na ňu viac nepôjdem. Zapili sme ju nealko pivom a pobrali sa preč. Zaplatili sme parkovné za 1,50 € za hodinu a pokračovali cestou na mesto Janov. Ním sme prešli kupodivu bez ujmy na zdraví, či majetku, pretože ak sme sa doteraz čudovali talianskym šoférom kvôli ich štýlu jazdy,
tak tu to bolo fakt extrémne. Obzvlášť to, čo „dokazovali“ motorkári a hlavne „skútristi“, bolo vždy len tak-tak, že bez nehody.
Aj keď jednu nehodu skútra a auta sme videli, ale nebolo to snáď nič vážne, asi to tam majú aj tak na dennom poriadku.
V tomto meste by som teda asi naozaj nechcel robiť autoškolu. Zázrakom sme teda prešli „v pohode“ Janovom
a pokračovali ďalej. Cestou sme sa ešte zastavili urobiť nákup potravín v supermarkete v meste Arenzano, aby bolo čo jesť
a piť. Čo sa týka porovnania cien tovarov, tu sa nakupuje o niečo drahšie než u nás. Počas tohto horúceho dňa sa však ku nám doniesla aj jedna príjemná a „osviežujúca“ správa. Rakúsky okruh Red Bull Ring, ktorý sme navštívili v nedeľu, bude v roku 2014 znova „hostiť“ Grand Prix Formuly 1. Takže samozrejme hneď mi „nabehla“ myšlienka, že si to nechcem nechať ujsť
a ten budúci rok tam pôjdem. Naša cesta síce tak bola v ešte „vylepšenejšej“ nálade, no celkovo bol tento deň asi
tým najdlhším, čo sa týkalo „pobytu“ za volantom. Plevec sa v cabriu zo zatiahnutou strechou celý čas „klímoval“,
takže bol na tom dobre, no mne dalo to teplo dosť zabrať a bol som z neho poriadne unavený, z cesty samotnej
ani nie. Večer sme sa zastavili natankovať v San Reme a potom sme dorazili až na taliansko-francúzske hranice.
00:00 – Beausoleil (FR)
Podaním rúk chvíľu pred polnocou sme sa privítali vo Francúzsku a pokračovali cez mesto Menton. Tam to poriadne žilo
nielen v okolitých podnikoch popri ceste, ale aj na ceste samotnej, ľudia sa tam bavili a nočný život bol v plnom prúde.
Nakoniec sme o polnoci dorazili do Beausoleil, kde sme našli miesto na kopci pri hoteli, odkiaľ sa nám naskytol úžasný
pohľad na „vysvietený“ cieľ našej cesty – Monaco. Boli sme k nemu tak blízko, že už sme si mohli „neoficiálne“ povedať,
že sme to dokázali.Po dlhej ceste plnej úžasných miest, všelijakých zážitkov, horúčavy aj vody, radostí aj starostí sme boli takmer na mieste. Plevcovi to síce nedalo a zbehol „dole“ ešte v noci, ja som si to však chcel nechať ako prekvapenie
na ráno a tak som to vydržal. Tešil som sa na deň strávený v Monacu. Zaspávalo sa mi s naozaj dobrým pocitom.
Podaním rúk chvíľu pred polnocou sme sa privítali vo Francúzsku a pokračovali cez mesto Menton. Tam to poriadne žilo
nielen v okolitých podnikoch popri ceste, ale aj na ceste samotnej, ľudia sa tam bavili a nočný život bol v plnom prúde.
Nakoniec sme o polnoci dorazili do Beausoleil, kde sme našli miesto na kopci pri hoteli, odkiaľ sa nám naskytol úžasný
pohľad na „vysvietený“ cieľ našej cesty – Monaco. Boli sme k nemu tak blízko, že už sme si mohli „neoficiálne“ povedať,
že sme to dokázali.Po dlhej ceste plnej úžasných miest, všelijakých zážitkov, horúčavy aj vody, radostí aj starostí sme boli takmer na mieste. Plevcovi to síce nedalo a zbehol „dole“ ešte v noci, ja som si to však chcel nechať ako prekvapenie
na ráno a tak som to vydržal. Tešil som sa na deň strávený v Monacu. Zaspávalo sa mi s naozaj dobrým pocitom.