3. deň – Utorok – 23.7.2013
07:30 - Imola (IT)
Ráno po zobudení mi Plevec hneď „zavinšoval“ k mojim narodeninám a mohli sme začať deň. Vybehli sme na hlavnú tribúnu okruhu, autom sme prešli okolie a vydali sa pešo k miestu, ktoré písalo históriu motoršportu, bohužiaľ tú smutnejšiu. Na tomto okruhu počas Veľkej ceny San Marina Formuly 1 v roku 1994 zahynul legendárny pretekár Ayrton Senna. Prešli sme parkom z ľavej strany k osudnej zákrute Tamburello, z ktorej je od jeho nehody urobená pomalšia šikana a zastavili sa pri jeho pamätníku. Vedľa neho je plot okruhu, na ktorom sú vlajky, fotky, nápisy a odkazy od fanúšikov, ktorí si ho takýmto spôsobom stále uctievajú. Pretože aj ja uznávam Sennu ako najlepšieho pretekára, akého som kedy v živote videl jazdiť a jeho nehodu som vtedy dosť vnímal, tiež som mal v pláne uctiť si jeho pamiatku. Prešli sme teda na druhú stranu Tamburellla na miesto, kde sa odohral osudný náraz do bariéry. Podarilo sa nám prejsť cez dieru v plote úplne až k bariére a tu bolo opäť plno nápisov a obrázkov a tiež tabuľa s obrazom a textom, pri ktorej som Ayrtonovi zapálil sviečku. Význam a pokoj tohto miesta narušoval len zvuk motorov V8 z Mercedesov SLS AMG a CL 63 AMG, ktoré sa preháňali okruhom v rámci nejakých testovacích jázd.
Ráno po zobudení mi Plevec hneď „zavinšoval“ k mojim narodeninám a mohli sme začať deň. Vybehli sme na hlavnú tribúnu okruhu, autom sme prešli okolie a vydali sa pešo k miestu, ktoré písalo históriu motoršportu, bohužiaľ tú smutnejšiu. Na tomto okruhu počas Veľkej ceny San Marina Formuly 1 v roku 1994 zahynul legendárny pretekár Ayrton Senna. Prešli sme parkom z ľavej strany k osudnej zákrute Tamburello, z ktorej je od jeho nehody urobená pomalšia šikana a zastavili sa pri jeho pamätníku. Vedľa neho je plot okruhu, na ktorom sú vlajky, fotky, nápisy a odkazy od fanúšikov, ktorí si ho takýmto spôsobom stále uctievajú. Pretože aj ja uznávam Sennu ako najlepšieho pretekára, akého som kedy v živote videl jazdiť a jeho nehodu som vtedy dosť vnímal, tiež som mal v pláne uctiť si jeho pamiatku. Prešli sme teda na druhú stranu Tamburellla na miesto, kde sa odohral osudný náraz do bariéry. Podarilo sa nám prejsť cez dieru v plote úplne až k bariére a tu bolo opäť plno nápisov a obrázkov a tiež tabuľa s obrazom a textom, pri ktorej som Ayrtonovi zapálil sviečku. Význam a pokoj tohto miesta narušoval len zvuk motorov V8 z Mercedesov SLS AMG a CL 63 AMG, ktoré sa preháňali okruhom v rámci nejakých testovacích jázd.
11:15 – Sant'Agata Bolognese (IT)
Z Imoly sme vyrazili pomalou cestou plnou dediniek do Sant'Agaty, kde sme sa zastavili pozrieť moju „srdcovku“ a to automobilku Lamborghini a jej múzeum. Parkovanie bolo bezplatné na firemnom parkovisku cca 250 m od hlavnej budovy, stačilo len stlačiť tlačidlo, počkať na lístok a vojsť zdvihnutou rampou. Lístky sme nenechali v aute, ale zobrali zo sebou, keby niečo. Vošli sme teda hlavnou bránou do automobilky a „chlapík od Lamba“ nás informoval, že vľavo sa ide na recepciu a do obchodíku zo suvenírmi a napravo do múzea. Tak sme teda vstúpili do múzea a pri pokladni si kúpili vstupenku za 13 €. Existuje ešte aj vstupenka za 40 € obsahujúca okrem vstupu do múzea aj vstup do výrobného závodu aj s jeho prehliadkou, no ako nám slečna pri pokladni povedala, tie sú vypredané až do septembra. A tak sme si začali prezerať vystavené autá a hneď z kraja bolo postavené prvé Lamborghini, model 350 GT a vedľa neho ako kontrast k nemu, najnovší koncept Sesto Elemento. Vpravo od nich stála legendárna Miura a za ňou po stranách okrem iných aj modely Islero, Jalpa, Countach, Diablo Murciélago, či „tereňák“ LM 002. Vekom síce postaršie autá, vzhľadovo však vyzerajúce, ako by práve zišli z výrobnej linky. Postúpili sme na poschodie a tam už to vyzeralo trochu modernejšie, pretože väčšina tam vystavených áut boli koncepty a prototypy, ako napríklad rôzne verzie Diabla navrhnuté známymi dizajnérskymi firmami, či nová Miura, alebo štvordverový sedan Estoque. Celok dopĺňali vystavené motory Lamborghini z rýchlostných člnov, či Formuly 1 a vedľa nich aj dva samotné monoposty F1. Výstavu zakončovalo šasi modelu Aventador, policajné Gallardo a na stene zavesené Murciélago Roadster.
Celková výstavná plocha múzea síce nie je obrovská, zato však je tu vidieť „pokope“ také skvosty,
že vynadívať sa na ne zaberie aj tak dosť času. My sme si ešte odskočili vedľa do „Lambo“ obchodu
so suvenírmi. Na recepcií sme parkovacie lístky vymenili za kovové žetóny,ktoré sme potom vložili
pri odchode do parkovacieho automatu, aby nám otvoril rampu pre výjazd a vydali sme sa ďalej.
Cestou sme sa zastavili natankovať v dedinke Pioppa a na pumpe sa nám podarilo objaviť
zásuvku, takže opäť sa varila káva a polievka na posilnenie. Naobedovali sme v kľude,
nerušili nás ani nízkoletiace lietadlá pristávajúce na neďaleké letisko v Bologni.
Z Imoly sme vyrazili pomalou cestou plnou dediniek do Sant'Agaty, kde sme sa zastavili pozrieť moju „srdcovku“ a to automobilku Lamborghini a jej múzeum. Parkovanie bolo bezplatné na firemnom parkovisku cca 250 m od hlavnej budovy, stačilo len stlačiť tlačidlo, počkať na lístok a vojsť zdvihnutou rampou. Lístky sme nenechali v aute, ale zobrali zo sebou, keby niečo. Vošli sme teda hlavnou bránou do automobilky a „chlapík od Lamba“ nás informoval, že vľavo sa ide na recepciu a do obchodíku zo suvenírmi a napravo do múzea. Tak sme teda vstúpili do múzea a pri pokladni si kúpili vstupenku za 13 €. Existuje ešte aj vstupenka za 40 € obsahujúca okrem vstupu do múzea aj vstup do výrobného závodu aj s jeho prehliadkou, no ako nám slečna pri pokladni povedala, tie sú vypredané až do septembra. A tak sme si začali prezerať vystavené autá a hneď z kraja bolo postavené prvé Lamborghini, model 350 GT a vedľa neho ako kontrast k nemu, najnovší koncept Sesto Elemento. Vpravo od nich stála legendárna Miura a za ňou po stranách okrem iných aj modely Islero, Jalpa, Countach, Diablo Murciélago, či „tereňák“ LM 002. Vekom síce postaršie autá, vzhľadovo však vyzerajúce, ako by práve zišli z výrobnej linky. Postúpili sme na poschodie a tam už to vyzeralo trochu modernejšie, pretože väčšina tam vystavených áut boli koncepty a prototypy, ako napríklad rôzne verzie Diabla navrhnuté známymi dizajnérskymi firmami, či nová Miura, alebo štvordverový sedan Estoque. Celok dopĺňali vystavené motory Lamborghini z rýchlostných člnov, či Formuly 1 a vedľa nich aj dva samotné monoposty F1. Výstavu zakončovalo šasi modelu Aventador, policajné Gallardo a na stene zavesené Murciélago Roadster.
Celková výstavná plocha múzea síce nie je obrovská, zato však je tu vidieť „pokope“ také skvosty,
že vynadívať sa na ne zaberie aj tak dosť času. My sme si ešte odskočili vedľa do „Lambo“ obchodu
so suvenírmi. Na recepcií sme parkovacie lístky vymenili za kovové žetóny,ktoré sme potom vložili
pri odchode do parkovacieho automatu, aby nám otvoril rampu pre výjazd a vydali sme sa ďalej.
Cestou sme sa zastavili natankovať v dedinke Pioppa a na pumpe sa nám podarilo objaviť
zásuvku, takže opäť sa varila káva a polievka na posilnenie. Naobedovali sme v kľude,
nerušili nás ani nízkoletiace lietadlá pristávajúce na neďaleké letisko v Bologni.
13:45 – San Cesario Sul Panaro (IT)
Do tohto miesta to nebolo ďaleko, ale o to viac som sa naň tešil, pretože sme chceli navštíviť výrobcu exkluzívnych superšportových automobilov, firmu Pagani, ktorá tu sídli. Ono sa ani nedá tak priamo, že by to bola svojou veľkosťou automobilka, skôr manufaktúra, pretože celá výroba je vlastne len v jednej neveľkej budove. Napriek tomu tu vznikajú úžasné autá Zonda a Huayra, ktorými si firma Pagani urobila za krátky čas zvučné meno v automobilovom svete.Zaparkovali sme teda pred budovou, vystúpili a prešli ku zavretej bráne do ich dvora, na ktorom stál nový model Huayra. Zhodou okolností ho práve išli preparkovať, takže sme mali možnosť vypočuť si zvuk jej dvanásťvalcového motora, aj keď len v nízkych otáčkach.
Samozrejme chceli sme vidieť viac, veď na to sme tu prišli, takže som s odvahou a bez váhania zazvonil na zvonček pri bránke, čo bolo vlastne dosť trúfalé, keďže dostať sa do vnútra bez ohlásenia a objednania vopred nie je len tak možné. Z reproduktoru pri zvončeku sa ozval hlas recepčnej, ktorá sa spýtala, že čo si želáme, tak som jej „vysvetlil“ že sme fanúšikovia Pagani, ideme zo Slovenska a prišli sme sa pozrieť ku nim, či by nás vpustila dnu. No a slečna povedala, že OK a odomkla zámok na bránke, takže sme vstúpili. Pred otvorením vchodových dverí sme na dvore ešte zbadali zaparkovaný červený Jaguar E-Type Roadster a šedé Porsche Carrera GT, asi súkromné autá pána majiteľa Horacia Paganiho. No a za dverami showroomu samozrejme hneď „udrela“ do očí vystavená Zonda S a to bola samozrejme sila, veď takéhoto auta sa dotknúť zblízka, či len vidieť ho nie je možné hocikedy. Tak sme si ho detailne poobzerali a tak isto aj iné „veci“, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Okrem iného to bol monopost Pagani-Renault z Formuly 2 z konca sedemdesiatych rokov, štýlová audiosústava, majiteľov klavír, suveníry, či rôzne diely a modely áut v rozličných veľkostiach. Jedna vitrínka dokonca ponúkala pohľad do výroby, kde sa dalo „obkukať“ ako sa vyrábajú karbónové diely, či čalúnenie do Paganiho vozidiel. Z tohto miesta bolo naozaj cítiť zmysle pred detail, či precíznosť
a exkluzivitu, za ktorú majitelia týchto „superšportov“ platia. Ja som si na pamiatku kúpil dva originálne plagáty
Zondy R a Huayry, potom sme sa s poďakovaním rozlúčili a pokračovali ďalej v ceste Talianskom.
Do tohto miesta to nebolo ďaleko, ale o to viac som sa naň tešil, pretože sme chceli navštíviť výrobcu exkluzívnych superšportových automobilov, firmu Pagani, ktorá tu sídli. Ono sa ani nedá tak priamo, že by to bola svojou veľkosťou automobilka, skôr manufaktúra, pretože celá výroba je vlastne len v jednej neveľkej budove. Napriek tomu tu vznikajú úžasné autá Zonda a Huayra, ktorými si firma Pagani urobila za krátky čas zvučné meno v automobilovom svete.Zaparkovali sme teda pred budovou, vystúpili a prešli ku zavretej bráne do ich dvora, na ktorom stál nový model Huayra. Zhodou okolností ho práve išli preparkovať, takže sme mali možnosť vypočuť si zvuk jej dvanásťvalcového motora, aj keď len v nízkych otáčkach.
Samozrejme chceli sme vidieť viac, veď na to sme tu prišli, takže som s odvahou a bez váhania zazvonil na zvonček pri bránke, čo bolo vlastne dosť trúfalé, keďže dostať sa do vnútra bez ohlásenia a objednania vopred nie je len tak možné. Z reproduktoru pri zvončeku sa ozval hlas recepčnej, ktorá sa spýtala, že čo si želáme, tak som jej „vysvetlil“ že sme fanúšikovia Pagani, ideme zo Slovenska a prišli sme sa pozrieť ku nim, či by nás vpustila dnu. No a slečna povedala, že OK a odomkla zámok na bránke, takže sme vstúpili. Pred otvorením vchodových dverí sme na dvore ešte zbadali zaparkovaný červený Jaguar E-Type Roadster a šedé Porsche Carrera GT, asi súkromné autá pána majiteľa Horacia Paganiho. No a za dverami showroomu samozrejme hneď „udrela“ do očí vystavená Zonda S a to bola samozrejme sila, veď takéhoto auta sa dotknúť zblízka, či len vidieť ho nie je možné hocikedy. Tak sme si ho detailne poobzerali a tak isto aj iné „veci“, ktoré sa v miestnosti nachádzali. Okrem iného to bol monopost Pagani-Renault z Formuly 2 z konca sedemdesiatych rokov, štýlová audiosústava, majiteľov klavír, suveníry, či rôzne diely a modely áut v rozličných veľkostiach. Jedna vitrínka dokonca ponúkala pohľad do výroby, kde sa dalo „obkukať“ ako sa vyrábajú karbónové diely, či čalúnenie do Paganiho vozidiel. Z tohto miesta bolo naozaj cítiť zmysle pred detail, či precíznosť
a exkluzivitu, za ktorú majitelia týchto „superšportov“ platia. Ja som si na pamiatku kúpil dva originálne plagáty
Zondy R a Huayry, potom sme sa s poďakovaním rozlúčili a pokračovali ďalej v ceste Talianskom.
15:00 – Maranello (IT)
Domov Ferrari. Takto sa dá vo výstižnej skratke nazvať toto mesto a miesto, kam sme dorazili. Zaparkovali sme na bezplatnom parkovisku naľavo pred hlavnou bránou továrne. Bolo nám viac-menej jasné, že tam sa asi nedostaneme a tak sme sa vydali pešo parkom smerom do mesta s úmyslom navštíviť múzeum Ferrari a testovaciu dráhu Fiorano. Pri parku sme zbadali len tak zaparkované a ešte trochu zamaskované nové Maseratti Ghibli v testovacej verzii. Zastavili sme sa na „benzínke“ doplniť tekutiny, pretože bolo poriadne horúco a tak sme si dali chladené pivko, ktoré padlo vhod. Po komunikácii s mladou „pumpárkou“ sme zistili, ktorým smerom ísť do múzea a na dráhu, tak sme vyrazili. Marranello je asi jediné miesto na svete, kde je úplne od veci skríknuť „Aha Ferrari!“, keď nejaké stretnete na cesteJe možné stretnúť tu staršie aj novšie modely, ako sa nimi ich majitelia len tak premávajú pohodovo cez mesto. Sú tu aj viaceré požičovne áut Ferrari a obchody so suvenírmi, ktoré sme samozrejme tiež navštívili. „Pokecali“ sme aj s niekoľkými miestnymi obyvateľmi a všímali si ako oni, ale vlastne celé mesto žije len pre značku Ferrari. Je to sila a naozaj je to cítiť z každého kúta či človeka, ktorý ako bežné oblečenie hrdo nosia také s logom vzpínajúceho sa koňa. Inak praví a verní fanúšikovia Ferrari sa nazývajú „tifosi“ .Vstupenka do Museo Ferrari stála 13 €
a prehliadka začala vystavenými pretekárskymi špeciálmi zo staršej i novšej doby a niekoľkými monopostami Formuly 1,
tiež staršieho dáta. Úžasná bola samostatná „formulová“ miestnosť, kde bolo vystavených 8 monopostov z modernej doby
spolu s motormi a vitrínou šampiónov, ktorí získali s Ferrari titul majstra sveta F1. Nad nimi boli police s nespočetným množstvom trofejí získaných za prvenstvá v pretekoch. Tu bolo jasne cítiť, na čo sú fanúšikovia Ferrari takí hrdí. Ja síce ním nie som, aj keď uznávam ich cestné autá, no toto miesto ma takmer presvedčilo aby som sa ním stal, pretože to bola sila. Tu sme aj započuli známy jazyk. Bolo tu pár Slovákov a Čechov, ktorí vyhrali nejakú súťaž od Shellu, sponzora Ferrari a tak sme „pokecali“. Oni výlet sem vyhrali, my si to všetko musíme platiť, ale nezávideli sme im. To skôr oni nám, keď sme im povedali kde všade sme zatiaľ boli a kam sa ešte chystáme, tak to boli dosť prekvapení. Ďalej prehliadka pokračovala videním rôznych testovacích verzií a prototypov a „cestovateľských“ verzií niektorých modelov, cez najslávnejšie vozidlá až po úplnú novinku, topmodel LaFerrari. Ten bol vystavený okrem finálnej verzie aj v niekoľkých prototypových, takže bolo vidieť ako postupne
od začiatku vývoja až do jeho konca tento stroj vznikal. Museo Ferrari by teda mal navštíviť každý fanúšik tejto značky,
ale odporúčam ho aj „nefandom“, je fakt zaujímavé. Ďalej sme nabrali smer k okruhu Fiorano, ktorý je len
pár stoviek metrov od múzea a kde Ferrari oficiálne testujesvoje autá. Na našu smolu však bol uzavretý,
pretože sa tam niečo nové buduje, takže sme ukončili prehliadku Ferrari bez tohto miesta,
no nevadí aj tak bolocelé Maranello jednoducho perfektné.A teraz už „letíme“ ďalej.
Domov Ferrari. Takto sa dá vo výstižnej skratke nazvať toto mesto a miesto, kam sme dorazili. Zaparkovali sme na bezplatnom parkovisku naľavo pred hlavnou bránou továrne. Bolo nám viac-menej jasné, že tam sa asi nedostaneme a tak sme sa vydali pešo parkom smerom do mesta s úmyslom navštíviť múzeum Ferrari a testovaciu dráhu Fiorano. Pri parku sme zbadali len tak zaparkované a ešte trochu zamaskované nové Maseratti Ghibli v testovacej verzii. Zastavili sme sa na „benzínke“ doplniť tekutiny, pretože bolo poriadne horúco a tak sme si dali chladené pivko, ktoré padlo vhod. Po komunikácii s mladou „pumpárkou“ sme zistili, ktorým smerom ísť do múzea a na dráhu, tak sme vyrazili. Marranello je asi jediné miesto na svete, kde je úplne od veci skríknuť „Aha Ferrari!“, keď nejaké stretnete na cesteJe možné stretnúť tu staršie aj novšie modely, ako sa nimi ich majitelia len tak premávajú pohodovo cez mesto. Sú tu aj viaceré požičovne áut Ferrari a obchody so suvenírmi, ktoré sme samozrejme tiež navštívili. „Pokecali“ sme aj s niekoľkými miestnymi obyvateľmi a všímali si ako oni, ale vlastne celé mesto žije len pre značku Ferrari. Je to sila a naozaj je to cítiť z každého kúta či človeka, ktorý ako bežné oblečenie hrdo nosia také s logom vzpínajúceho sa koňa. Inak praví a verní fanúšikovia Ferrari sa nazývajú „tifosi“ .Vstupenka do Museo Ferrari stála 13 €
a prehliadka začala vystavenými pretekárskymi špeciálmi zo staršej i novšej doby a niekoľkými monopostami Formuly 1,
tiež staršieho dáta. Úžasná bola samostatná „formulová“ miestnosť, kde bolo vystavených 8 monopostov z modernej doby
spolu s motormi a vitrínou šampiónov, ktorí získali s Ferrari titul majstra sveta F1. Nad nimi boli police s nespočetným množstvom trofejí získaných za prvenstvá v pretekoch. Tu bolo jasne cítiť, na čo sú fanúšikovia Ferrari takí hrdí. Ja síce ním nie som, aj keď uznávam ich cestné autá, no toto miesto ma takmer presvedčilo aby som sa ním stal, pretože to bola sila. Tu sme aj započuli známy jazyk. Bolo tu pár Slovákov a Čechov, ktorí vyhrali nejakú súťaž od Shellu, sponzora Ferrari a tak sme „pokecali“. Oni výlet sem vyhrali, my si to všetko musíme platiť, ale nezávideli sme im. To skôr oni nám, keď sme im povedali kde všade sme zatiaľ boli a kam sa ešte chystáme, tak to boli dosť prekvapení. Ďalej prehliadka pokračovala videním rôznych testovacích verzií a prototypov a „cestovateľských“ verzií niektorých modelov, cez najslávnejšie vozidlá až po úplnú novinku, topmodel LaFerrari. Ten bol vystavený okrem finálnej verzie aj v niekoľkých prototypových, takže bolo vidieť ako postupne
od začiatku vývoja až do jeho konca tento stroj vznikal. Museo Ferrari by teda mal navštíviť každý fanúšik tejto značky,
ale odporúčam ho aj „nefandom“, je fakt zaujímavé. Ďalej sme nabrali smer k okruhu Fiorano, ktorý je len
pár stoviek metrov od múzea a kde Ferrari oficiálne testujesvoje autá. Na našu smolu však bol uzavretý,
pretože sa tam niečo nové buduje, takže sme ukončili prehliadku Ferrari bez tohto miesta,
no nevadí aj tak bolocelé Maranello jednoducho perfektné.A teraz už „letíme“ ďalej.
23:30 – Pisa (IT)
Pred polnocou sme dorazili do Pisy, aby sme zhliadli známu Šikmú vežu a zistili na vlastné oči, či je naozaj taká šikmá
ako sa hovorí, a že to nie sú „kecy“. Zaparkovali sme na parkovisku pri neďalekej „benzínke“ a cez cestu sme prešli do parku,
kde sa stavba nachádza. No a môžeme potvrdiť, že je šikmá až neskutočne, je doslova zázrak že nespadne na bok. A ešte
aj to, že je obrovská. Jej veľkosť a „šikmosť“ sa dá pocítiť naozaj len na živo, na fotkách to veru nie je tak citeľné. V jej blízkosti
sa nachádzajú ešte dve stavby – Dóm a Babtistérium a spolu dotvárajú toto úžasné miesto v inak obyčajnom parku. Na to že bola polnoc, bol tam ešte dosť ľudí, hlavne mladých, ktorí len tak posedávali na schodoch pred stavbami, v tej pokojnej atmosfére noci. My sme sa však napriek času blížiacemu sa k spánku vydali ďalej, smerom k Stredozemnému moru. Našim cieľom bolo pobrežné mestečko Monterosso Al Mare, ku ktorému sem sa okrem iného dostali kľukatými cestami, ktoré boli v noci samozrejme prázdne, takže sme si celkom dobre zajazdili. A vlastne to čo sme doteraz ušetrili na palive, sme tu asi spoľahlivo minuli. Ale nevadí, dobre sme si zašoférovali a napokon sme prišli až na kopec, z ktorého sme videli pod sebou naše cieľové miesto. Zbehli sme teda ešte dolu do neho a urobili si nočnú prehliadku. Bolo prázdne a atmosféra v ňom
bola tak celkom zaujímavá, prešli sme až na pláž a k moru. Rozhliadli sme sa, kde sa zajtra budeme asi kúpať
a keďže bolo už asi pol štvrtej, išli sme naspať k autám a na vrchol kopca zaparkovať a prespať.
Ja som zaspával s pocitom úžasne stráveného narodeninového dňa, počas ktorého bolo všetko
super a len tak naň nezabudnem. A tešil som sa na ďalšie ráno a ďalší deň našej cesty.
Pred polnocou sme dorazili do Pisy, aby sme zhliadli známu Šikmú vežu a zistili na vlastné oči, či je naozaj taká šikmá
ako sa hovorí, a že to nie sú „kecy“. Zaparkovali sme na parkovisku pri neďalekej „benzínke“ a cez cestu sme prešli do parku,
kde sa stavba nachádza. No a môžeme potvrdiť, že je šikmá až neskutočne, je doslova zázrak že nespadne na bok. A ešte
aj to, že je obrovská. Jej veľkosť a „šikmosť“ sa dá pocítiť naozaj len na živo, na fotkách to veru nie je tak citeľné. V jej blízkosti
sa nachádzajú ešte dve stavby – Dóm a Babtistérium a spolu dotvárajú toto úžasné miesto v inak obyčajnom parku. Na to že bola polnoc, bol tam ešte dosť ľudí, hlavne mladých, ktorí len tak posedávali na schodoch pred stavbami, v tej pokojnej atmosfére noci. My sme sa však napriek času blížiacemu sa k spánku vydali ďalej, smerom k Stredozemnému moru. Našim cieľom bolo pobrežné mestečko Monterosso Al Mare, ku ktorému sem sa okrem iného dostali kľukatými cestami, ktoré boli v noci samozrejme prázdne, takže sme si celkom dobre zajazdili. A vlastne to čo sme doteraz ušetrili na palive, sme tu asi spoľahlivo minuli. Ale nevadí, dobre sme si zašoférovali a napokon sme prišli až na kopec, z ktorého sme videli pod sebou naše cieľové miesto. Zbehli sme teda ešte dolu do neho a urobili si nočnú prehliadku. Bolo prázdne a atmosféra v ňom
bola tak celkom zaujímavá, prešli sme až na pláž a k moru. Rozhliadli sme sa, kde sa zajtra budeme asi kúpať
a keďže bolo už asi pol štvrtej, išli sme naspať k autám a na vrchol kopca zaparkovať a prespať.
Ja som zaspával s pocitom úžasne stráveného narodeninového dňa, počas ktorého bolo všetko
super a len tak naň nezabudnem. A tešil som sa na ďalšie ráno a ďalší deň našej cesty.