5. deň – Štvrtok – 25.7.2013
08:30 – Monaco (MC)
Po budíčku okolo ôsmej a raňajkách sme sadli do áut a vyšli ešte vyššie na kopec, až ku golfovému klubu Monte Carlo, ale ten sme videli len tak „spoza plota“. Pokračovali sme ešte kúsok vyššie, s úmyslom navštíviť stavbu na vrchole Mont Agel, ale to nebolo možné, pretože to bola vojenská letecká základňa a tam bol zákaz vstupu. A tak sme ešte spravili pár fotiek z kopca a keďže sme mali „namierené“ dolu do mesta, chcel som si nachystať foťák na nahrávanie videa z prejazdu Monacom. Nedarilo sa mi nijako poriadne ho uchytiť, niekam na sklo či „prístrojovku“ tak som zvesil vnútorné spätné zrkadlo, že ho uchytím tam. No nepodarilo sa a moje „špekulovanie“ sa zakončilo neopatrným nasadením zrkadla naspäť až tak, že som si „parádne“ praskol čelné sklo. Nuž moja chyba, takže škoda nadávať, musím ísť ďalej aj tak. Mal som iba trochu obavu, čo na túto moju „pamiatku z Monaca“ povedia policajti, ktorých môžem prípadne stretnúť hocikde a aj viackrát celou cestou naspať domov. Ale to bolo momentálne druhoradé, v prvom rade som chcel zažiť a užiť si Monaco samotné, takže hor sa do jeho ulíc. Navigácia ohlásila prekročenie francúzsko-monackých hraníc, takže sme bezpochyby boli tam, kde sme chceli. Na cestu, ktorá tvorí aj legendárny okruh Formuly 1 sme sa dostali z bočnej uličky a začali ho spoznávať na zjazde z kopca za slávnym kasínom, smerom do najpomalšej zákruty pri Grand Hoteli. Po dvoch pravotočivých zákrutách sme „vbehli“ do tunela a po výjazde z neho sme prešli ku prístavu a po pár zákrutách sme sa dostali na cieľovú rovinku, odkiaľ monoposty F1 štartujú. Po nej sme pravotočivou zákrutou začali stúpať do kopca až ku kasínu. Takto sme pokračovali ešte raz, až sme zastavili na parkovisku v prístave.
Vystúpili sme s áut a slávnostne sme podaním rúk privítali jeden druhého: „Vitaj v Monacu!“ Takže sme to dokázali.
Po prejdení viac ako 1800 km sme tu boli a splnili si tak svoj sen. A čo ďalej? No sme tu, tak si to poďme užiť!
Po budíčku okolo ôsmej a raňajkách sme sadli do áut a vyšli ešte vyššie na kopec, až ku golfovému klubu Monte Carlo, ale ten sme videli len tak „spoza plota“. Pokračovali sme ešte kúsok vyššie, s úmyslom navštíviť stavbu na vrchole Mont Agel, ale to nebolo možné, pretože to bola vojenská letecká základňa a tam bol zákaz vstupu. A tak sme ešte spravili pár fotiek z kopca a keďže sme mali „namierené“ dolu do mesta, chcel som si nachystať foťák na nahrávanie videa z prejazdu Monacom. Nedarilo sa mi nijako poriadne ho uchytiť, niekam na sklo či „prístrojovku“ tak som zvesil vnútorné spätné zrkadlo, že ho uchytím tam. No nepodarilo sa a moje „špekulovanie“ sa zakončilo neopatrným nasadením zrkadla naspäť až tak, že som si „parádne“ praskol čelné sklo. Nuž moja chyba, takže škoda nadávať, musím ísť ďalej aj tak. Mal som iba trochu obavu, čo na túto moju „pamiatku z Monaca“ povedia policajti, ktorých môžem prípadne stretnúť hocikde a aj viackrát celou cestou naspať domov. Ale to bolo momentálne druhoradé, v prvom rade som chcel zažiť a užiť si Monaco samotné, takže hor sa do jeho ulíc. Navigácia ohlásila prekročenie francúzsko-monackých hraníc, takže sme bezpochyby boli tam, kde sme chceli. Na cestu, ktorá tvorí aj legendárny okruh Formuly 1 sme sa dostali z bočnej uličky a začali ho spoznávať na zjazde z kopca za slávnym kasínom, smerom do najpomalšej zákruty pri Grand Hoteli. Po dvoch pravotočivých zákrutách sme „vbehli“ do tunela a po výjazde z neho sme prešli ku prístavu a po pár zákrutách sme sa dostali na cieľovú rovinku, odkiaľ monoposty F1 štartujú. Po nej sme pravotočivou zákrutou začali stúpať do kopca až ku kasínu. Takto sme pokračovali ešte raz, až sme zastavili na parkovisku v prístave.
Vystúpili sme s áut a slávnostne sme podaním rúk privítali jeden druhého: „Vitaj v Monacu!“ Takže sme to dokázali.
Po prejdení viac ako 1800 km sme tu boli a splnili si tak svoj sen. A čo ďalej? No sme tu, tak si to poďme užiť!
Zaplatili sme parkovné 1,50 € na hodinu a to nám platilo od 11-tej do 12-tej. To sme „vymákli“ celkom dobre, pretože ako nám povedala mestská policajtka, ktorá tam rozdávala za stierače pokuty, od 12-tej do 14-tej je tam parkovanie zadarmo, takže sme
sa v pohode mohli ešte zdržať. Vbehli sme teda po schodíkoch do priestoru, kde sú počas pretekov boxy. Odtiaľ sme zbadali známy monacký bazén, takže sme neváhali ani chvíľku a rozhodli sa v ňom okúpať. Po zaplatení vstupného, ktoré bolo 4,50 €
na celý deň, sme si odložili veci v šatni a „hodili“ sa do vody. Asi sme čakali po kúpaní v mori konečne „normálnu“ vodu,
ale kdeže, tá v bazéne bola znova slaná. Nevadí, aj tak tam bolo dobre. Na jedenej strane je hĺbka 0,80 m a na druhej 5,80 m.
Mali sme v pláne okúpať sa, odbehnúť si prejsť pešo mesto a znova sa vrátiť do bazénu. No ale ako sme zistili,
nebolo to oficiálne možné, pretože do bazéna je jednorázový vstup na celý deň a hotovo. Tak som teda musel znova
na domácich „použiť rozprávku“ o tom z akej diaľky prichádzame a kam ideme, že sme tu prvý krát, že nevieme ako to tu chodí
a tak podobne, tak že by nad nami mohli „prižmúriť oko. Mladej „šatniarke“ som to oznámil, no ona po anglicky nevedela,
čo ma trošku prekvapilo a stále niečo „zmotávala“ po francúzsky, že to nejde a tak. Pustila by nás na 10 minút, ale viac nie.
Ja som jej hovoril, že my chceme ísť von tak na 1 hodinu, no ona nechápala, tak zobrala papier a pero a napísala,
že maximálne 30 min. Ja som je pero zobral, preškrtol to a napísal 60 min. To „vyvalila“ oči, že určite nie, tak som sa snažil „obmäkčiť“ jej kolegyňu, ktorá po anglicky vedela a s prižmúrenými očami nás nakoniec pustili na hodinu von.
sa v pohode mohli ešte zdržať. Vbehli sme teda po schodíkoch do priestoru, kde sú počas pretekov boxy. Odtiaľ sme zbadali známy monacký bazén, takže sme neváhali ani chvíľku a rozhodli sa v ňom okúpať. Po zaplatení vstupného, ktoré bolo 4,50 €
na celý deň, sme si odložili veci v šatni a „hodili“ sa do vody. Asi sme čakali po kúpaní v mori konečne „normálnu“ vodu,
ale kdeže, tá v bazéne bola znova slaná. Nevadí, aj tak tam bolo dobre. Na jedenej strane je hĺbka 0,80 m a na druhej 5,80 m.
Mali sme v pláne okúpať sa, odbehnúť si prejsť pešo mesto a znova sa vrátiť do bazénu. No ale ako sme zistili,
nebolo to oficiálne možné, pretože do bazéna je jednorázový vstup na celý deň a hotovo. Tak som teda musel znova
na domácich „použiť rozprávku“ o tom z akej diaľky prichádzame a kam ideme, že sme tu prvý krát, že nevieme ako to tu chodí
a tak podobne, tak že by nad nami mohli „prižmúriť oko. Mladej „šatniarke“ som to oznámil, no ona po anglicky nevedela,
čo ma trošku prekvapilo a stále niečo „zmotávala“ po francúzsky, že to nejde a tak. Pustila by nás na 10 minút, ale viac nie.
Ja som jej hovoril, že my chceme ísť von tak na 1 hodinu, no ona nechápala, tak zobrala papier a pero a napísala,
že maximálne 30 min. Ja som je pero zobral, preškrtol to a napísal 60 min. To „vyvalila“ oči, že určite nie, tak som sa snažil „obmäkčiť“ jej kolegyňu, ktorá po anglicky vedela a s prižmúrenými očami nás nakoniec pustili na hodinu von.
Pešo sme sa teda vydali z priestoru boxov, po ktorých tam vlastne normálne nie je ani stopy, priamo na zemi namaľovanú štartovú čiaru. „Vyštartovali“ sme teda po cieľovej rovinke a prešli cez prvú zákrutu do kopca. A že to bol naozaj kopec ako sa patrí. V „telke“ ani na obrázkoch to tak nepôsobí, ale je to fakt „stupák“.Vyšliapali sme ho popri značkových obchodoch až na vrchol a ocitli sa pri kasíne, pred ktorým bol okrem iných, zaparkovaný aj parádny oranžový McLaren MP4-12C. Rôznymi zaujímavými autami sa to pochopiteľne v Monacu len tak „hemžilo“, takže sme videli viacero Bentley, zopár Ferrari a tiež celkom „nevídaný“ novší Aston Martin Zagato. Kasíno bolo otvorené aj pre vstup verejnosti len tak na „kuknutie“, ale bolo tam toľko „zvedavcov“, že smetam nešli, lebo by to bolo na dlho. Tak sme pokračovali ďalej a z kopca sme zbehli k najpomalšej zákrute pri hoteli, kde bolo pekne vidieť na obrubníkoch „pogumovanie“ od pneumatík. Potom sme prešli k tunelu a po jeho prejdení sme na konci navštívili obchodík zo suvenírmi. Pár sme si ich kúpili a pokračovali ďalej. Pri pozretí na hodinky sme zistili, že práve sa nám končí „vyhradená“ hodina, ktorú sme dostali na „vychádzku“. K bazénu to však bolo ešte ďaleko a tak sme prešli prístavom a obzreli si „parádne“ jachty, ktoré tam kotvili. Odtiaľ sme išli na parkovisko do áut si odložiť suveníry. Keď som odchádzal od svojho auta, prešlo okolo mňa auto so slovenskými značkami a zaparkovalo vedľa. Tak som prešiel ku nemu a posádku som po vystúpení z neho privítal v Monacu. Bol to mladý pár, ktorý tiež je bol na dovolenke a ceste po južnej Európe. Boli na Mont Blancu, teraz prišli do Monaca a smerujú do Saint Tropez. Chceli nejaký tip, že čo tu v Monacu robiť, tak som ich pozval nech sa idú kúpať do bazéna tak ako my. Aj keď ja som pomaly prestával dúfať, že nás tam ešte pustia späť, keďže sme boli preč dlhšie než sme mohli, ale mali sme tam ešte odložené veci, tak snáď aspoň ku nim sa dostaneme. Vbehli sme teda rovno do šatne a na naše prekvapenie tam bola už iná pani, ktorá evidentne nevedela o tom že sme boli preč a v pohode nás pustila ďalej. Takže super a mohli sme pokračovať v kúpaní. Po chvíli v bazéne som zbadal vedľa sa kúpajúcu mladú „šatniarku“, ktorá takto trávila obedňajšiu prestávku. Najprv na nás „vyvalila“ oči, že čo tu robíme, tak ja som len tak „mykol“ plecami, ona to pochopila a spoločne sme sa na tom zasmiali. „Dominantou“ mestského bazéna v Monacu je veľký tobogan, takže zostávalo ešte ten si „odškrtnúť“ zo zoznamu navštívených atrakcií. Ja som sa jeho samotného nebál, rešpekt som mal iba pred takmer 6 metrovou hĺbkou vody pod ním, keďže som neplavec. Takže Plevec sa spustil prvý a po jeho „dojazde“ ma mal istiť pri mojom „dopade“, aby som sa neutopil. Všetko sa našťastie vydarilo bez ujmy na zdraví, takže z monackého mestského bazéna sme odchádzali vykúpaní a spokojní. Prešli sme na parkovisko k našim autám a ja som pri obchádzaní vedľajšieho auta zakopol o nejaké drevo na zemi. Na moje prekvapenie sa to auto dalo do pohybu, takže som
bleskovo zareagoval a začal ho držať rukami a brániť mu v ďalšom pohybe. Pochopil som hneď, že to drevo bolo
podložené pod jeho kolesom, pretože mu asi nefungovala ručná brzda. A keďže to bol taliansky Fiat Punto,
tak som to chápal oveľa viac a poslušne som mu tú drevenú „brzdu“ vrátil naspäť pod koleso.
bleskovo zareagoval a začal ho držať rukami a brániť mu v ďalšom pohybe. Pochopil som hneď, že to drevo bolo
podložené pod jeho kolesom, pretože mu asi nefungovala ručná brzda. A keďže to bol taliansky Fiat Punto,
tak som to chápal oveľa viac a poslušne som mu tú drevenú „brzdu“ vrátil naspäť pod koleso.
Vyštartovali sme teda z Monaca preč a dali mu zbohom. A tým nastalo aj jeho krátke "zhodnotenie". Bol to naozaj zážitok,
navštíviť toto úžasné miesto a stráviť v ňom nejaký čas. Je až neuveriteľné, že tu sa jazdia preteky Formuly 1. Keby som to nevedel, nikdy by som tomu neveril. To ako okruh a vlastne mesto samotné vyzerá počas „bežného“ dňa, je úplne iné ako v televízií počas prenosu F1. Žiadne bariéry, všetko uložené pekne na svojom mieste a iné smerovanie premávky po uliciach. Na preteky sa všetko vopred chystá a premiestňuje, napríklad aj „boxy“ teamov tam normálne neexistujú a sú postavené až pred samotnými pretekmi, rovnako tak aj niektoré „šikany“ sú robené až dodatočne. Monaco absolútne nespĺňa také bezpečnostné predpisy ako moderné okruhy, no napriek tomu asi nikto nikdy tunajšiu Grand Prix nezruší, pretože je to jednoducho fenomén. Až tu som teda naplno pochopil, čo znamená pre pretekárov jazdiť v Monacu. Blízkosť bariér, žiadne výbehové zóny a celková obtiažnosť trate dokonale vystihujú prirovnanie, že jazdiť tu je ako lietať s helikoptérou v obývačke. Je to neskutočná výzva a poriadny adrenalín. Vyhrať tu je vecou cti a nesmrteľnosti. Pre nás bola česť čo i len navštíviť toto miesto a prejsť sa ním.
Splnili sme si svoj sen. Teraz sa nám začala spiatočná cesta, na ktorej nás toho však čakalo ešte veľa.
navštíviť toto úžasné miesto a stráviť v ňom nejaký čas. Je až neuveriteľné, že tu sa jazdia preteky Formuly 1. Keby som to nevedel, nikdy by som tomu neveril. To ako okruh a vlastne mesto samotné vyzerá počas „bežného“ dňa, je úplne iné ako v televízií počas prenosu F1. Žiadne bariéry, všetko uložené pekne na svojom mieste a iné smerovanie premávky po uliciach. Na preteky sa všetko vopred chystá a premiestňuje, napríklad aj „boxy“ teamov tam normálne neexistujú a sú postavené až pred samotnými pretekmi, rovnako tak aj niektoré „šikany“ sú robené až dodatočne. Monaco absolútne nespĺňa také bezpečnostné predpisy ako moderné okruhy, no napriek tomu asi nikto nikdy tunajšiu Grand Prix nezruší, pretože je to jednoducho fenomén. Až tu som teda naplno pochopil, čo znamená pre pretekárov jazdiť v Monacu. Blízkosť bariér, žiadne výbehové zóny a celková obtiažnosť trate dokonale vystihujú prirovnanie, že jazdiť tu je ako lietať s helikoptérou v obývačke. Je to neskutočná výzva a poriadny adrenalín. Vyhrať tu je vecou cti a nesmrteľnosti. Pre nás bola česť čo i len navštíviť toto miesto a prejsť sa ním.
Splnili sme si svoj sen. Teraz sa nám začala spiatočná cesta, na ktorej nás toho však čakalo ešte veľa.
15:15 – Col De Turini (FR)
Pár kilometrov za Monacom sme začali stúpať cez jeden z najlepších priesmykov francúzskych Álp. „Krútili“ sme sa úzkymi
a kľukatými cestičkami okolo skál a kochali sa okolím. Užívali sme si to, pretože sme išli po jednej z etáp legendárnej
Rallye Monte Carlo. Atmosféru bolo cítiť napríklad z nasprejovaných nápisov „Loeb“ na stenách skál, či „flekov“ po pneumatikách pred jednotlivými zákrutami. Na vrchole kopca vo výške 1607 m je cieľ tejto rýchlostnej skúšky, ktorej názov je známy motoristickým fanúšikom na celom svete pod názvom Col De Turini. Zvládli sme ju aj my, na vrchole sme si dali pauzu a pozreli sa aj do vedľa stojaceho hotela. Aj keď momentálne asi „zíval“ prázdnotou, jeho interiér „dýchal“ nefalšovanou motoristickou atmosférou. Množstvo plagátov a fotiek z jednotlivých akcií a udalostí, ktoré sa tu konali to jednoznačne dokazovali. Cítili sme, že sme opäť na jednom z úžasných miest automobilového sveta. Na pamiatku sme si kúpili nálepky a pomaly sa poberali preč. Keďže naša ďalšia zastávka bola dostupná jedine cestou naspäť, absolvovali sme túto „erzetu“ ešte aj dolu kopcom a to bolo tiež poriadne zaujímavé. Stretli sme tam aj nejakého vodiča na Aston Martine a verili sme, že si jazdu po tomto priesmyku užíva minimálne tak, ako my. Zaujímavé, aj keď trochu zdĺhavé bolo sledovať vodičov autobusov, ktorý išli
pred nami po svojej pravidelnej linke a takmer každú zákrutu museli prechádzať pomaly smerom dopredu aj dozadu,
tak na štyri až päť krát. Ale keď prišla nejaká rovinka, tak poslušne uhli na stranu a nechali sa „trhnúť.
Pár kilometrov za Monacom sme začali stúpať cez jeden z najlepších priesmykov francúzskych Álp. „Krútili“ sme sa úzkymi
a kľukatými cestičkami okolo skál a kochali sa okolím. Užívali sme si to, pretože sme išli po jednej z etáp legendárnej
Rallye Monte Carlo. Atmosféru bolo cítiť napríklad z nasprejovaných nápisov „Loeb“ na stenách skál, či „flekov“ po pneumatikách pred jednotlivými zákrutami. Na vrchole kopca vo výške 1607 m je cieľ tejto rýchlostnej skúšky, ktorej názov je známy motoristickým fanúšikom na celom svete pod názvom Col De Turini. Zvládli sme ju aj my, na vrchole sme si dali pauzu a pozreli sa aj do vedľa stojaceho hotela. Aj keď momentálne asi „zíval“ prázdnotou, jeho interiér „dýchal“ nefalšovanou motoristickou atmosférou. Množstvo plagátov a fotiek z jednotlivých akcií a udalostí, ktoré sa tu konali to jednoznačne dokazovali. Cítili sme, že sme opäť na jednom z úžasných miest automobilového sveta. Na pamiatku sme si kúpili nálepky a pomaly sa poberali preč. Keďže naša ďalšia zastávka bola dostupná jedine cestou naspäť, absolvovali sme túto „erzetu“ ešte aj dolu kopcom a to bolo tiež poriadne zaujímavé. Stretli sme tam aj nejakého vodiča na Aston Martine a verili sme, že si jazdu po tomto priesmyku užíva minimálne tak, ako my. Zaujímavé, aj keď trochu zdĺhavé bolo sledovať vodičov autobusov, ktorý išli
pred nami po svojej pravidelnej linke a takmer každú zákrutu museli prechádzať pomaly smerom dopredu aj dozadu,
tak na štyri až päť krát. Ale keď prišla nejaká rovinka, tak poslušne uhli na stranu a nechali sa „trhnúť.
18:30 – Col De Tende (FR)
Rozbehnutí sme „frčali“ k ďalšej zastávke našej cesty, ktorou bol alpský vrchol Col De Tende na francúzsko-talianskych
hraniciach. Ten sa dá prejsť autom cez tunel, no oveľa zaujímavejší prejazd ponúka „stará cesta“. Pomerne slušný „rozbeh“ zabezpečovala nie veľmi široká asfaltová cesta, no tá sa po nejakých asi dvoch kilometroch „rozlúčila“ s asfaltom a stala sa z nej ihneď kamenistá horská cesta zo všetkým, čo k tomu patrí. Zobrali sme to ako výzvu a naše „off-roady“ sme poslali „do boja“ s ňou. To, že bola plná nespočetného množstva úzkych zákrut, ktoré sa v niektorých prípadoch nedali prejsť na jedno „vytočenie“, ale bolo ich treba prejsť „nadvakrát“, bolo skúškou „zručnosti“ ovládania volantua odhadu o rozmeroch auta a polohe kolies nad strmými zrázmi. Ako sme ale stúpali stále vyššie a vyššie, tak sa nám postupne vytváral krásny celkový pohľad na „húsenicu“ po ktorej sme prešli. Do toho sa ešte postupne „pchala“ viac a viac hmla, čo na vrchole vo výške
1871 m pôsobilo, že sme sa ocitli v „oblakoch“. Tam po teple z nížin nebolo ani stopy, chladný vzduch však pôsobil
celkom osviežujúco. Chvíľu sme sa zdržali a pokračovali ďalej zjazdom na druhú stranu cez Taliansko.
Rozbehnutí sme „frčali“ k ďalšej zastávke našej cesty, ktorou bol alpský vrchol Col De Tende na francúzsko-talianskych
hraniciach. Ten sa dá prejsť autom cez tunel, no oveľa zaujímavejší prejazd ponúka „stará cesta“. Pomerne slušný „rozbeh“ zabezpečovala nie veľmi široká asfaltová cesta, no tá sa po nejakých asi dvoch kilometroch „rozlúčila“ s asfaltom a stala sa z nej ihneď kamenistá horská cesta zo všetkým, čo k tomu patrí. Zobrali sme to ako výzvu a naše „off-roady“ sme poslali „do boja“ s ňou. To, že bola plná nespočetného množstva úzkych zákrut, ktoré sa v niektorých prípadoch nedali prejsť na jedno „vytočenie“, ale bolo ich treba prejsť „nadvakrát“, bolo skúškou „zručnosti“ ovládania volantua odhadu o rozmeroch auta a polohe kolies nad strmými zrázmi. Ako sme ale stúpali stále vyššie a vyššie, tak sa nám postupne vytváral krásny celkový pohľad na „húsenicu“ po ktorej sme prešli. Do toho sa ešte postupne „pchala“ viac a viac hmla, čo na vrchole vo výške
1871 m pôsobilo, že sme sa ocitli v „oblakoch“. Tam po teple z nížin nebolo ani stopy, chladný vzduch však pôsobil
celkom osviežujúco. Chvíľu sme sa zdržali a pokračovali ďalej zjazdom na druhú stranu cez Taliansko.
21:45 – Col Agnel (FR)
Našim cieľom pre tento deň nakoniec bolo miesto Molines En Queyras vo Francúzsku. Pôvodne to nebola plánovaná zastávka,
no keďže to nebol veľký „odklon“ od našej pôvodnej trasy, rozhodli sme sa tam ísť a to kvôli návšteve našej kamarátky Katky,
ktorá tam trávi letné „pracovné“ prázdniny. Museli sme sa tam dostať prejazdom cez Alpy, no „našťastie“ to bolo opäť na jednom
z krásnych miest a tým bol priesmyk Col Agnel s vrcholom vo výške 2744 m, kde sa jazdila aj jedna z etáp cyklistických pretekov Tour De France. Tadiaľ sme síce už prechádzali večer pri stmievaní, no napriek tomu bolo možné vidieť neskutočne nádhernú krajinu plnú vysokých alpských vrchov. Vysoká nadmorská výška však „prezradila“ pravdu o motore preplňovanom turbodúchadlom, ktorý má moja Alfa. Čím vyššie sme stúpali, tým bol vzduch redší a „turbo“, ktoré ho tak veľmi potrebuje, sa ho začalo „dožadovať. Prejavilo sa to samozrejme znížením výkonu a neochotou „ťahať“ z nižších otáčok a preto bolo nutné motor „vytáčať“ vyššie, aby sa rozbehol a vytiahol auto do stále sa zvyšujúceho kopca. Tam kde doteraz stačil zaradený tretí prevodový stupeň na jazdu hore, bolo zrazu treba podradiť do „dvojky“ a viac pridať plyn. Podarilo sa a na vrchole sme si už zblízka obzerali sneh, ktorý sme mali na dosah ruky. No keďže už bolo dosť hodín, nezdržovali sme sa a snažili sa čo najskôr dostať do cieľa dnešného dňa. To sa nám podarilo pred polnocou a Katka nás spolu s rodinou privítala v ich dome a pohostila v slovensko-francúzskom štýle. Dali sme si niečo „pod zub“, zapili to horúcim čajom a v tej večernej pohode sme im rozprávali doterajšie úžasné zážitky z nášho parádneho výletu. No keďže už bol „pokročilejší“ čas a bolo treba ísť spať, pobrali sme sa odpočívať do svojich„príbytkov“ na parkovisko. Zaspávali sme okrem iného aj s pocitom, že sme vlastne splnili
aj jedno z našich domácich nepísaných pravidiel a to je stretnúť niekde vo svete nejakého „Súčana“.
Našim cieľom pre tento deň nakoniec bolo miesto Molines En Queyras vo Francúzsku. Pôvodne to nebola plánovaná zastávka,
no keďže to nebol veľký „odklon“ od našej pôvodnej trasy, rozhodli sme sa tam ísť a to kvôli návšteve našej kamarátky Katky,
ktorá tam trávi letné „pracovné“ prázdniny. Museli sme sa tam dostať prejazdom cez Alpy, no „našťastie“ to bolo opäť na jednom
z krásnych miest a tým bol priesmyk Col Agnel s vrcholom vo výške 2744 m, kde sa jazdila aj jedna z etáp cyklistických pretekov Tour De France. Tadiaľ sme síce už prechádzali večer pri stmievaní, no napriek tomu bolo možné vidieť neskutočne nádhernú krajinu plnú vysokých alpských vrchov. Vysoká nadmorská výška však „prezradila“ pravdu o motore preplňovanom turbodúchadlom, ktorý má moja Alfa. Čím vyššie sme stúpali, tým bol vzduch redší a „turbo“, ktoré ho tak veľmi potrebuje, sa ho začalo „dožadovať. Prejavilo sa to samozrejme znížením výkonu a neochotou „ťahať“ z nižších otáčok a preto bolo nutné motor „vytáčať“ vyššie, aby sa rozbehol a vytiahol auto do stále sa zvyšujúceho kopca. Tam kde doteraz stačil zaradený tretí prevodový stupeň na jazdu hore, bolo zrazu treba podradiť do „dvojky“ a viac pridať plyn. Podarilo sa a na vrchole sme si už zblízka obzerali sneh, ktorý sme mali na dosah ruky. No keďže už bolo dosť hodín, nezdržovali sme sa a snažili sa čo najskôr dostať do cieľa dnešného dňa. To sa nám podarilo pred polnocou a Katka nás spolu s rodinou privítala v ich dome a pohostila v slovensko-francúzskom štýle. Dali sme si niečo „pod zub“, zapili to horúcim čajom a v tej večernej pohode sme im rozprávali doterajšie úžasné zážitky z nášho parádneho výletu. No keďže už bol „pokročilejší“ čas a bolo treba ísť spať, pobrali sme sa odpočívať do svojich„príbytkov“ na parkovisko. Zaspávali sme okrem iného aj s pocitom, že sme vlastne splnili
aj jedno z našich domácich nepísaných pravidiel a to je stretnúť niekde vo svete nejakého „Súčana“.